Filmov o umieraní je pomerne veľa, no len málo z nich dokáže ponúknuť niečo nové, vďaka čomu by sa z väčšiny vyčlenili a ponúkli tak divákovi iný uhol pohľadu na túto smutnú tému. Jedným zo svetlých príkladov, kde sa to podarilo, je Paddleton z dielne Netflix. Réžiu si vzal pod patronát Alexandre Lehmann. Tomu sa v spolupráci s Markom Duplassom už podarilo natočiť jednu pomerne úspešnú nezávislú drámu – Blue Jay (2016), ktorá sa rovnako ako Paddleton niesla v trpko-smutnej atmosfére.
Keď som sa pred pár rokmi dopočul, že sa niektoré klasické animované Disney filmy dočkajú nových verzií, bol som vo vytržení. Leví kráľ, Aladdin, Kráska a zviera a ďalšie rozprávky môjho detstva sa zmenia z ručne kreslenej animácie na televíznu CGI realitu. To je teda niečo! A keď som sa dopočul, že príbeh o roztomilom ušatom sloníkovi uvidím takto tiež, o návšteve kina som neváhal ani chvíľočku...
To najdôležitejšie v živote každého človeka je miesto a doba, do ktorej sa narodí. Mária (Saoirse Ronan) mala iba šesť dní, keď sa po smrti svojho otca stala škótskou kráľovnou. Navyše v šestnástich rokoch vďaka výhodnému sobášu prijala aj titul francúzskej kráľovnej. Jej šťastie však netrvalo dlho, keďže o dva roky neskôr ovdovela. Rozhodla sa preto odísť domov, do Škótska, a práve niekde tu sa začína príbeh odvážnej Márie. Po svojom príchode si už od začiatku musela tvrdo hájiť nároky na trón pred rebelujúcimi škótskymi klanmi. Rovnako musela čeliť otvorenému nepriateľstvu rodovo spriaznenej rodiny anglickej kráľovnej Alžbety (Margot Robbie), ktorej vládu odmietala uznať, pričom táto averzia bola obojstranná. Situácia sa ešte zhoršila, keď sa Márii narodil budúci anglický kráľ Jakub. Na druhú stranu tu však bolo niečo, čo obe panovníčky spájalo – prostredie plné mocibažných mužov, vďaka ktorému si časom k sebe navzájom našli pochopenie a možno aj rešpekt. Bohužiaľ je však málokedy súdené tak silným ženám vydržať bok po boku, nevyhnutný osudný konflikt sa tak každým dňom blíži. Zostáva už iba otázka, ktorá z nich urobí prvý krok k zničeniu tej druhej...
Cyntorýn zvieratiek (nie, nejedná sa o neznalosť použitia i/y, ale o snahu slovenského prekladu priblížiť sa k pôvodnému nápadu, aby nápis označujúci miesto odpočinku domácich miláčikov mal všetky črty toho, že bol vytvorený deťmi) je jedným zo známejších a obzvlášť znepokojivých diel Stephena Kinga. Jeho hrôza nespočíva len v nadprirodzených prvkoch či desivom námete, no predovšetkým v ľuďoch a v tom, čomu všetkému sú vystavení v normálnom svete. Autor ako hlavný motív konania postáv dáva do popredia pocit smútku a viny. Jeho iné tituly ako TO či Osvietenie stavajú na strachu o vlastný život. V tomto sa smere sa Cyntorýn zvieratiek odlišuje. Príbeh totiž rozpráva o neľahkom vysporiadaní sa so situáciami, ktoré môžu postihnúť každého človeka a zároveň kladie otázky: Čoho je človek schopný, aby sa vyhol pocitu viny a napravil nezvratné udalosti? Ozaj robí to najlepšie pre druhých alebo koná kvôli sebe? A ako ďaleko je ochotný zájsť?
Okamžik, ke kterému Marvel směřoval od roku 2008, kdy do kin vstoupil Neuvěřitelný Hulk a Iron Man, je tady. Velkolepý závěr příběhu, který mnoho let Kevin Feige a spol. pomalu, ale jistě budovali a loni v dubnu propukl naplno v Avengers: Infinity War, právě vtrhl do českých a slovenských kin. Od Avengers: Endgame se čekají velké věci už jen z principu, především právě proto, že uzavře jednu éru komiksových filmů, po které už nikdy nebude nic jako dřív. Jak se ale skutečně vydařila rozlučka Avengers v původní sestavě? A podařilo se hrdinům zastavit Thanose?
„Zošlem na nich nešťastie, pred ktorým nebudú môcť uniknúť, potom budú ku mne volať, ale nevypočujem ich.“ (Jeremiáš 11:11)
Nemalo by byť ničím zvláštne, že sa film s názvom My pohráva s ideou, že možno práve My sme tí zločinci. Autor filmu, režisér a producent Jordan Peele svojím pomerne jasným a zároveň symbolickým filmom poukazuje na to, ako sa bojíme a nenávidíme tých, ktorých považujeme za iných bez toho, aby sme si uvedomili vzájomnú podobnosť.
Čuduj sa svete, podobne ako komiks, animované filmy si zamieňa majorita, hlavne naši rodičia so zábavkou pre deti, či dospievajúcu mládež. Toto generalizovať nemožno, pretože oba žánre sa zameriavajú aj na dospelé publikum. Druhá vec, ktorá sa naposledy stala pri Cameronovej/Rodriguezovaj adaptácii anime Battle Angel Alita, je zámer urobiť s dospeláckej látky kasový trhák a teda ju osekať o „neprístupné“ elementy. Znížené ratingy v každom prípade nerobia takýmto dielam dobre. Ale tu a tam sa nájde producent, ktorý sa nebojí popularizovať tematiku 18+. V poslednom čase to robí Netflix a po nehnevajte sa, slabších Disenchantment, či Castlevania divákom ponúkol horúcu novinku, animovanú antológiu Love, Death & Robots, ktorá sa okamžite po svojom vydaní ) 14. februára 2019, stala hitom a to doslova virálnym.
Mnohí z vás určite obľubujú hororový žáner podobne ako ja, i keď pravda je, že lepšie sa mi pozerá doma ako v kine, kde z plátna sála do hľadiska strach. Aspoň nik nevidí ako sa bojím. Tak ako ja sa možno mnohí z vás báli, pretože siahať na klasiku a klasiku takú ako je žáner giallo, to sa proste nerobí. Tento pojem, v doslovnom preklade „žltý“ má korene v šestákovej, rozumej brakovej talianskej krimi literatúre. Koncom 60. rokov 20. storčia sa tento žáner natoľko spopularizoval, že tvoril veľkú časť talianskej tvorby a režiséri, čo nevideli svoju budúcnosť v špagety westernoch naň presedlali. Medzi inými aj Dario Argento, ktorý vlastne žáner „giallo all'italiana“ dostal na špicu európskej produkcie. Ide vlastne o mysterióznu kriminálku z prvkami detektívky, parapsychológie, nadprirodzena, hoc vrah je zväčša psychicky labilný človek. Taktiež hlavnou hrdinkou je vždy, až na niektoré výnimky (mladá) žena, prenasledovaná týmto psychopatickým vrahom (vrahyňou, vrahmi).
Priznám sa, k tomuto filmu som prechovával isté predsudky. Predsa len je v poslednom čase filmov s tematikou rasizmu ako maku, pričom väčšinou sa jedná iba o jednostranné vyplakávanie o tom, ako to má menšina vo svete väčšiny ťažké. Samozrejme, nesmie chýbať veľká dávka patetizmu a nátlakovej sentimentálnosti, len aby divák uronil nejakú tú slzičku. To však nie je tento prípad, pretože film Green Book je hravý, nekonvenčný a hlavne zábavný. Peter Farrelly vlastne od Blbého a blbšieho (1994) nič tak extrémne dobré ani zaujímavé nenatočil, väčšinou sa utápal v priemernosti, no týmto počinom je opäť v hre.
Yorgos Lanthimos je veľmi zvláštny režisér, no aj napriek tomu si ma jeho filmy vždy získajú. A tak nečudo, že už od celosvetovej premiéry, ktorá bola 30. augusta 2018 na Benátskom filmovom festivale, netrpezlivo čakám na ďalší prírastok tohto autora. A musím priznať, že som milo prekvapený. Favoritka síce nie je tak bizarná, ako tomu bolo povedzme pri Zabití posvätného jeleňa (2017), má však potenciál nadchnúť diváka v iných smeroch – hlavne svojím okom. Ide totiž o opulentnú, vyčačkanú filmovú zábavu, pričom sa ale nezabudlo ani na obsahovú stránku. Tá zase núti diváka aj trošku porozmýšľať. Rozhodne teda nejde iba o nádheru pre nádheru, ale o film, ktorý v sebe skrýva aj racionálne jadro a peknú pointu.