Keď som v roku 2012 uvidel Jacka Reachera pod taktovkou režiséra Christophera McQuarrieho s hereckým koncertom Toma Cruisa, vedel som, že tu máme nových kráľov veľkého akčného špionážneho trilleru. Jack Reacher mal všetko, čo chýbalo XYZ pokračovaniam Bonda (s výnimkou geniálneho Skyfall) i pokračovaniam Mission: Impossible, ktoré sa začali topiť v kaluži generickej priemernosti a zameniteľnosti. Mal nákazlivú detskú hravosť, geniálne natočené akčné scény, draho vyzerajúce veľkolepé naháňačky a kvalitne prekombinovaný príbeh, ktorý v rámci žánru vyústil do uspokojivej pointy. A hlavne charizmatického herca, ktorý to celé utiahol a dodal postave osobitosť sebe vlastnú. Je jedno, čo si o Cruisovi ako človeku myslíte. Sám som ho nemal istý čas rád, vyberal si zvláštne úlohy, prezentoval sa hlavne divnými sektárskymi názormi (je aktívny scientológ) a ešte divnejšími rozpadmi manželstiev (jedna epizóda Family Guy si z toho všetkého trefne uťahuje). Tom Cruise ako herec však dospel ako najlepšie modranské vínko a z pofidérneho burčiaku sa stal medailami ovenčeným hollywoodskym mokom a zaradil sa do top hereckej áčkovej akčnej ligy po boku Stathama či Rocka. A najviac mi imponuje, že si ako jeden z milióna, podobne ako onoho času Jean Paul Belmondo, sám a bez kaskadérov točí i krkolomné scény. Však i premiéra Mission: Impossible - Fallout sa musela odsunúť, lebo si pri preskakovaní striech mrakodrapu zlomil členok.

Drsnota pre chlapov. Všade, kam sa pozrieš, len temnota a zima, čo zalieza až do špiku kostí... Niečo takéto som si pomyslel, keď som si pustil trailer. Od režiséra Jeremyho Saulniera by som ani nič iné nečakal. Jeho indie filmy Blue Ruin (2013) a Green Room (2015) poriadne zamávali nejedným divákom – plné násilia a nekompromisnej brutality zabalenej do zvláštnej atmosféry. Rozhodne sa teda nejedná o nič, čo by nadchlo klasického mainstreamového diváka. V podobnom duchu sa nesie aj jeho najnovší filmový prírastok – Hold the Dark. Nie je preto žiadne prekvapenie, že po projekte chňapol streamovací gigant Netflix, známy svojim prísnym výberom scenárov.

Skupinu Queen a Freddieho Mercuryho netreba nikomu predstavovať. Ich mená pozná prakticky každý a ich nadčasová hudba sa nestratí ani v dnešnej konkurencii. Niektoré kultové skladby, ako je We Are The Champions, budeme na verejných podujatiach počúvať zrejme ešte dlhé desaťročia.

Na Králika Petra som sa ktovieako netešil a zámerne ho nevyhľadával. Ale poznáte to – deti. Nie je nad to pustiť si s nimi niečo takéto a pekne sa pritom spolu zabaviť.

Pred odvysielaním prvej časti toho divák o tomto seriáli veľa nevedel. V ušiach ľudí rezonovalo hlavne jedno meno – Stephen King. To je samozrejme samo o sebe značka, ktorá stojí za pozornosť, avšak z minulosti vieme, že nie vždy bola Kingova knižná predloha spojená i s filmovým úspechom u divákov. Niektoré adaptácie sa vydarili viac, niektoré zase menej. V prípade seriálu Castle Rock sa na scenári podieľal King osobne a musím uznať, že filmové spracovanie je jedným z najlepších, aké som mal z tohto súdka možnosť vidieť.

A nanešťastie to nie je iba rozzúrená Studenková v bazéne. MEG je skratka z Megalodona, prehistorického žraloka. Ten mal vyhynúť už pred 30 miliónmi rokov, ale chyba lávky. Vedci vo futuristickom podmorskom výskumnom centre objavili, že dno Mariánskej priekopy nie je dnom, ale len nepreniknuteľnou vrstvou plynu a pod ním sa ešte skrýva život. Nehorázne veľký život prahnúci po ľudskom sushi zabalenom v skafandri v podobe 20 metrov veľkého žraloka. Jedenásťmetrový drobec z Čeľustí tvorcom evidentne nestačil. Je to trošku i podľa pravdy a ak prižmúrite obe oči, môžete film považovať za zábavný National Geographic dokument.

Venom je jedna z temnejších postáv Marvel univerza a určite to nie vysnívaný hrdina každého dieťaťa. Ide o nechutného symbiota, ktorý sa zmocní tela Eddieho Brocka (Tom Hardy) za účelom vyhladenia ľudstva, teda konkrétnejšie zožratia ľudstva. Tento film otvára dvere aj do Spider-Versa a určite to nebude naposledy, čo budeme mať možnosť vidieť symbiózu Eddieho Brocka a Venoma na filmovom plátne. Ako si tento parazit, pardon symbiot poradil s filmovým plátnom?

Vojde chlapík do baru a.... Oprava. Privezie sa úplne ochrnutý chlapík na vozíku do motorkárskeho baru plného nebezpečných živlov a zahlási niečo na spôsob: „Kto pozná toho a toho, ktorý zavraždil moju ženu, nech si to s ním môžem vyriešiť tvárou v tvár na miestnych hnusných haj... záchodoch." Nie, to nie je vtip, ale len jedna zo scén v bizarnom sci-fi, ktoré práve beží v našich kinách a natočil ho za 5 miliónov spolutvorca Saw a dvorný scenárista hororového génia Jamesa Wana (V zajatí démonov) Leigh Whannell.

Začnime netradične totálnym výkričníkom! Prvá polhodina je nepretržitý „facepalm“ pred očami a vážne som rozmýšľal nad tým, že sa momentálne pozerám na najhorší film tohtoročnej kinosezóny. Odísť z kina ešte nikdy nebolo také lákavé. Síce neuvidíte zlaté prasiatko, ale vozík s jarmočnými atrakciami naprieč hororovým parkom sa postupne odbrzdí a odpúta od tragických dialógov a hereckých výkonov, ktoré urážajú aj inteligenciu šimpanza po lobotómii.

Opäť sa nám v rámci hororového žánru urodilo niečo nápadité a originálne. V prípade Prekliateho dedičstva rozhodne ide o svieži vánok do plachiet všetkým fanúšikom hororu, ktorý je jasným dôkazom, že i s menším rozpočtom je možné robiť veľkú muziku. Nečakajte preto žiadnu klasickú duchárinu v štýle Jamesa Wana, kde hrajú hlavnú úlohu ľakačky a všakovakí bubáci. Napätie, dusno a hororová atmosféra sa v tomto prípade budujú na inom princípe.