Good Omens si medzi fanúšikmi Terryho Pratchetta získal povesť „nesfilmovateľnej knihy“, a tak je príjemným prekvapením, že sa nakoniec našiel odvážlivec, čo sa do tohto projektu pustil. Tým odvážlivcom je Douglas Mackinnon, ktorý už má bohaté skúsenosti z natáčania podobných seriálových záležitostí (napríklad seriál Doctor Who). Treba však uznať, že prácu mu výrazne uľahčil spoluautor knihy Good Omens Neil Gaiman, ktorý mal prsty prakticky všade, od napísania scenára až po výkonnú produkciu. Spolupráca tejto autorskej dvojice tak priniesla zaujímavý prírastok do rodiny filmových fantasy seriálov.

Pokiaľ ste Hlavu XXII od Josepha Hellera nečítali a nechce sa vám do toho, tak tento seriál je pre vás ako stvorený. Základná pointa z knižnej predlohy je prenesená aj sem, aj keď treba uznať, že je tu niečo inak. To však kvalite seriálu a všeobecnej pútavosti neuberá, možno práve naopak. Autori si zobrali to najdôležitejšie a zvyšok prispôsobili potrebám diváka v akomsi horko-sladkom kokteile komédie a drámy.

Mnoho ľudí sa na túto päťdielnu minisériu tešilo, no len málokto z nich predpokladal až taký fenomenálny úspech. Ten sa strhol už po odvysielaní prvej časti stanicou HBO, zanechajúc pritom u diváka hlboký emocionálny zážitok, ktorý sa stupňoval každým ďalším dielom. Scenár si vzal na starosť Craig Mazin a popravde, neočakával som, vzhľadom na jeho minulé projekty, nejaké extrémne zázraky. Na druhú stranu je zase režisér Johan Renck pomerne skúsený, hlavne čo sa týka seriálových záležitostí. Veď príklady ako Vikingovia, Walking Dead alebo Perníkový tatko hovoria sami za seba. Niektoré scény seriálu boli točené priamo v Černobyle a jeho okolí a potom hlavne v Litve, kde v okrese Visaginas stojí sesterská elektráreň tej černobyľskej, čo samozrejme predstavovalo ideálne kulisy pre natáčanie.

Filmové spracovanie príbehu o Bonnie a Clyde z roku 1967 vtedajšiu mládež úplne nadchlo. V ich očiach táto dvojica predstavovala jednu z prvých revolt proti nespravodlivému a kruto pragmatickému ekonomicko-spoločenskému systému, ktorý vtedy aspoň väčšina z nich vo svojom srdci túžila zvrhnúť a nahradiť niečím lepším, spravodlivejším. Od roku 1967 ubehlo už viac ako 50 rokov a máme tu ďalší film s touto témou a s podobnými ambíciami – The Highwaymen. Natáčalo sa od 12. februára do 10. apríla 2018 v mestách New Orleans a Shreveport v Louisiane a film si vzal pod patronát režisér John Lee Hancock, ktorý točí najmä životopisné filmy, takže skúsenosti rozhodne má.

Filmov o umieraní je pomerne veľa, no len málo z nich dokáže ponúknuť niečo nové, vďaka čomu by sa z väčšiny vyčlenili a ponúkli tak divákovi iný uhol pohľadu na túto smutnú tému. Jedným zo svetlých príkladov, kde sa to podarilo, je Paddleton z dielne Netflix. Réžiu si vzal pod patronát Alexandre Lehmann. Tomu sa v spolupráci s Markom Duplassom už podarilo natočiť jednu pomerne úspešnú nezávislú drámu – Blue Jay (2016), ktorá sa rovnako ako Paddleton niesla v trpko-smutnej atmosfére.   

Čuduj sa svete, podobne ako komiks, animované filmy si zamieňa majorita, hlavne naši rodičia so zábavkou pre deti, či dospievajúcu mládež. Toto generalizovať nemožno, pretože oba žánre sa zameriavajú aj na dospelé publikum. Druhá vec, ktorá sa naposledy stala pri Cameronovej/Rodriguezovaj adaptácii anime Battle Angel Alita, je zámer urobiť s dospeláckej látky kasový trhák a teda ju osekať o „neprístupné“ elementy.  Znížené ratingy  v každom prípade nerobia takýmto dielam dobre. Ale tu a tam sa nájde producent, ktorý sa nebojí popularizovať  tematiku 18+. V poslednom čase to robí Netflix a po nehnevajte sa, slabších  Disenchantment, či Castlevania divákom ponúkol horúcu novinku, animovanú antológiu Love, Death & Robots, ktorá sa okamžite po svojom vydaní ) 14. februára 2019, stala hitom a to doslova virálnym.

Mnohí z vás určite obľubujú hororový žáner podobne ako ja, i keď pravda je, že lepšie sa mi pozerá doma ako v kine, kde z plátna sála do hľadiska strach. Aspoň nik nevidí ako sa bojím. Tak ako ja sa možno mnohí z vás báli, pretože siahať na klasiku a klasiku takú ako je žáner giallo, to sa proste nerobí. Tento pojem, v doslovnom preklade „žltý“ má korene v šestákovej, rozumej brakovej talianskej krimi literatúre. Koncom 60. rokov 20. storčia sa tento žáner natoľko spopularizoval, že tvoril veľkú časť talianskej tvorby a režiséri, čo nevideli svoju budúcnosť v špagety westernoch naň presedlali. Medzi inými aj Dario Argento, ktorý vlastne žáner „giallo all'italiana“ dostal na špicu európskej produkcie. Ide vlastne o mysterióznu kriminálku z prvkami detektívky, parapsychológie, nadprirodzena, hoc vrah je zväčša psychicky labilný človek. Taktiež hlavnou hrdinkou je vždy, až na niektoré výnimky (mladá) žena, prenasledovaná týmto psychopatickým vrahom (vrahyňou, vrahmi).

Bird Box bol pomerne dlho v mojom hľadáčiku záujmu, aj keď musím priznať, že som mal k tomuto filmu rezervovaný postoj.  Najmä preto, že si projekt pod svoje krídla vzala režisérka Susanne Bier. Popravde, nevedel som dosť dobre odhadnúť, ako si s týmto žánrom a námetom poradí. Predsa len, skúsenosti má predovšetkým z romantických drám. Ale horor a sci-fi žáner? Rozhodne  išlo o výzvu, avšak treba uznať, že sa jej ju z veľkej časti podarilo úspešne ustáť.

Pre mužov je najnebezpečnejší prvý rok na dôchodku. Kúpia si koženú bundu a rýchlu motorku. Svoju „starú“ vymenia za „mladú“. Cítia sa ako páni sveta. To, čo ich však zabije, nakoniec nebude infarkt... Teda aspoň nie vo filme či komikse. Alebo lepšie povedané – v komiksovom filme.

Démoni, čarodejníci a upíri – vražedná kombinácia, a to najmä medzi mladšou generáciou. A keď sa k tomu pridá veľká porcia romantiky, tak si vieme len ťažko predstaviť väčšie lákadlo na „cituchtivé“ dievčenské duše. Skrátka, seriál A Discovery of Witches je ukážkovým prototypom romantického ťahúňa pre mladšie ročníky.