Do kín prišiel nový film dánskeho psychopata a mimochodom i režiséra Larsa Vona Triera! Snáď ani nemá zmysel pokračovať v písaní recenzie, lebo v tomto prípade existujú iba dva protipólne názory. Buď ho milujete, pretože tento človek má odvahu točiť filmy ako nikto iný, napríklad sociálnokritický muzikál s Bjork, trilógiu, ktorá má kulisy nakreslené kriedou na zemi (Dogville, 2003, Manderlay, 2005, tretí diel zatiaľ v nedohľadne) alebo práve najnovší Jack stavia dom, pri ktorého premiére sa diváci v Cannes hromadne dvíhali a takmer dáviac znechutením utekali z kina. Alebo ho presne pre toto neznášate, lebo nastavuje zrkadlo zvrátenej dobe a prefabrikovaným neinovatívnym filmom robeným len kvôli zisku a vypočítavému uznaniu. Ja mu to však už od jeho režisérskych počiatkov, kedy ešte nebol masovo známy, žeriem i s navijakom.
Lars von Trier, ktorý sa pred siedmimi rokmi v Cannes vyjadril, že Hitlerovi celkom rozumie a dostal zákaz vstupu, opäť udrel a dobyl tento filmový festival i zvyšok sveta svojou drastickou novinkou. Minimálne tým, že sa o filme hovorí a že opäť donútil ľudí odchádzať z kina. Kritici vám povedia, že ide o samoúčelne násilný film, výplod režisérovej samoľúbosti a v podstate nudnú, prehnane brutálnu mozaiku Trierovej egocentrickej duše. A možno i majú pravdu. Ale možno majú pravdu i tí, ktorí Trierov nový film chápu ako geniálnu sleď všemožných kultúrnych a pseudofilozofických odkazov a dokonalú kritickú alegóriu na súčasnú presýtenosť samoúčelným násilím, ktorou nastavuje dnešnému umeleckému a filmovému svetu hodnotovo pokrivené zrkadlo. Trier sa nám vysmieva tým, že natočil dačo také brutálne, že nerešpektuje ani pravidlá, ktoré mimo underground brutálnych hororov (ale tých vidí 5,5 človeka v pivnici z VHSky v Horných Vesteniciach) inak klasické horory dodržiavajú. Napríklad to, že vo filme sa nezabíjajú deti. Lars Von Trier sa v provokácii vyžíva a práve táto kapitola, jedna z piatich, ktoré tvoria rozprávačskú štruktúru filmu, je najdesivejšou a až karikatúrne groteskne šokujúcou.
!Spoiler! Jack si dohodne rande s mamičkou dvoch detí a v opustenom lese ich učí poľovať. Ako tušíte, všetko sa to šialene zvrhne. Žiaľ, práve tu boli niektoré scény oproti verzii, čo bežala v Cannes (snáď sa jej dočkáme na Bluray), cenzurované, ale i tak ide o šialený masaker, ktorý sa každému nadlho vryje do pamäti a presne o to podľa mňa Trierovi išlo.
Ako som už písal, kostru filmu tvorí päť kapitol o piatich nič netušiacich obetiach. Jack (Matt Dillon) sa postupne s každou ďalšiu vraždou stáva odvážnejším a zároveň sa čoraz hlbšie dostáva do pekla. Svoj príbeh rozpráva starorímskemu básnikovi Vergíliovi, ktorý ho sprevádza na jeho ceste v pomyselnom očistci k bránam pekelným. Toto rozprávanie mierne odľahčuje inak beštiálne vystavaný príbeh vyžívajúci sa v najtemnejšej stoke ľudskej spoločnosti a duše. Zároveň Trier dodržiava logické zákonitosti reálneho sveta a nerobí film samoúčelným panoptikom jednotlivých scén. Jackovi vraždy prechádzajú práve preto, že im chýba motív, takých vrahov je i v skutočnosti najťažšie vypátrať. Mení miesta vrážd, dáva si pozor alebo mu pomôže dážď, keď svoju mŕtvolu šmirgľuje asfaltom priviazanú lanom o auto v plnej rýchlosti. Mŕtvoly skladuje v opustenej budove, ktorú má bezpečne uzavretú a tak ďalej. Ako veľký fanúšik kriminálok takéto premyslené detaily oceňujem. Jack opisuje dopodrobna svoje pohnútky, myšlienkové pochody i traumy z detstva, ktoré ho dohnali k zabíjaniu. Zároveň si týmto svoje konanie neospravedlňuje, ale berie ho ako súčasť svojho života a zabíjanie je preňho dačo ako koníček. Podobne ako stavbu domu, ktorý nonstop búra a stavia nanovo v snahe o dokonalosť. Drevo samozrejme nie je jediná vec, ktorú používa na tvorivú činnosť – vypreparované mŕtvoly sú tiež vhodný „matroš“ pre domáceho kutila z ranku Přemka Podlahy.
Lars von Trier v intenciách manifestu Dogmy 95, ktorý sám založil, natáča celý film na ručnú kameru, ktorá je ale fantasticky ostrá, perspektívne presne rámcovaná a prináša autentickejší zážitok. Každý obraz má svoj zmysel, umelecké zafarbenie a cítiť z neho remeselného génia režiséra, i keď si už o obsahu myslíte, čo chcete. Matta Dillona ako Jacka dotlačil (Trier je že vraj šialený pako i na pľaci a vyžaduje od hercov dokonalé výkony) k jeho najvýraznejšiemu hereckému výkonu v kariére a okamžite by som ho nominoval na Oscara. Scéna, kde klope na dvere a hrá miestneho policajta, aby presvedčil ženu, nech ho pustí do bytu, je fantastická a neskutočne autentická. Je to herectvo v najčistejšej forme, kde si uvedomujete, že to Dillon hrá a zároveň jeho postava hrá iný charakter priamo vo filme - klasický mindfuck a geniálna jednoduchosť Triera. Herecký kruh sa uzaviera. Trier si samozrejme uvedomuje, že je génius a že si veľa ľudí myslí, že je egocentrický blázon. Diváka naschvál provokuje vstupmi, kde hlavný hrdina hovorí o ikonách, ktoré vytvárajú umenie a pustí do toho záber Hitlera (pre ktorého bol perzekvovaný), či keď pri rozprave o zmysle umenia pustí zábery zo svojich filmov ako čistú provokáciu a odpoveď na obvinenia zo samoľúbosti.
Jack stavia dom je pre filmových intelektuálov rovnakou povinnosťou, ako je Spielbergov Ready Player One pre herných nerdov. A komu za tie skoro tri hodiny masakru nedošlo, že sa s ním Trier hrá v podobenstvách, dáva mu to finálnou scénou polopate najavo.
Naše hodnotenie
Informácie o filme
Jack stavia dom The House That Jack Built
- Dánsko, Francúzsko, Nemecko, Švédsko, 2018, 152 min (Director's cut: 155 min) min.
- Žáner: Komédia, Thriller, Dráma
- Réžia: Lars von Trier
- Scénar: Lars von Trier
- Kamera: Manuel Alberto Claro
- Hudba: Víctor Reyes
- Obsadenie: Matt Dillon, Bruno Ganz, Riley Keough, Jeremy Davies, Uma Thurman, Sofie Gråbøl, Siobhan Fallon Hogan
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!