Máte doma Blu-ray prehrávač a originálny...? Alebo čo to trepem, notebook, VLC player a Atomic Blonde (2017) (stiahnuté načierno z internetov). Ok, takže teraz pustite ten film spomalene x2 alebo ideálne x4, preskočte väčšinu zábavných akčných scén a dostanete zhruba obsah Červenej volavky. To neznamená, že sa jedná o zlý film, ale... to ALE je tentoraz zvýraznené nahrubo červeným písmom a v azbuke. Najprv malé upozornenie, špionážny thriller je posledné roky môj najobľúbenejší filmový subžáner a ak za rok vidíte akurát nového Bonda či Ethana Hunta, kľudne si niektorú ostrejšiu kritiku nepripúšťajte a bežte do kina. Volavka je totiž jednoznačne originálny počin.

„Hviezdu nikto neopúšťa. Tak sa hviezda pozná. Joe! Joe! Hviezdy nestarnú, však?" (Norma Desmond)

Letná láska je horúca. Letná láska je krátka. Letná láska je spaľujúca. Letná láska je jednoduchá. Nepotrebuje slová. Nepotrebuje peniaze. Nepotrebuje autá, domy ani dary. Vzplanie nečakane, zhorí ako plameň na vysušenej stepi a zanechá našu dušu vyprahnutú, ale so zárodkom pre semená nepoznaného a dačoho krásneho. Spomienok, ktoré vám už nikto nevezme.

Internetové platformě Netflix se podařil další husarský kousek. Po ulovení práv na nepříliš vydařené sci-fi The Cloverfield Paradox, ze kterého se díky obejití kin stala, i přes nepříliš působivé kvality filmu, událost letošního Superbowlu, získal exkluzivní práva na distribuci dalšího, tentokrát ještě o něco více očekávaného snímku. Po krátké distribuci v kinech se totiž přímo na Netflix dostala novinka Anihilace od Alexe Garlanda, která tak místo kin razí rovnou do počítačů, chytrých televizí a notebooků. Pokud patříte mezi předplatitele téhle služby, rozhodně si nenechte tuhle podívanou utéct.

Počuli ste už niekedy o starobylom obrovskom sídle Winchester? Leží v San Jose a je to jeden z najväčších duchárskych domov na svete. Začala ho stavať v roku 1884 Sarah Winchester (Helen Mirren), ktorá z neho spravila šialenú spleť pristavených zákutí, izieb, chodieb a budov. Dom naplánovala a prestavovala neprestajne až do smrti. Každá nová pristavená izba bola určená pre duchov ľudí, ktorých zabili práve zbrane Winchester (asi tam niekde behá aj duch Winnetoua). Mal to byť akýsi akt očisty, kde duchovia zomretých mali nájsť svoj pokoj a nestrašiť v našom svete.

"Vyzerá to tak, že aj také zlo, akým vojna bezpochyby je, v sebe skrýva niečo pozitívne. Napríklad niektorým zadubencom dokáže otvoriť oči a zmeniť ich k lepšiemu, aby sa tak na svet mohli pozrieť novým, ľudskejším pohľadom. A nakoniec ktohovie, možno práve vďaka vojne sa v niektorých aspektoch mení aj celá ľudská spoločnosť k lepšiemu, v prípade rasizmu určite...."

Rekapitulácia 1.série: Hodnotenie: *****

Česi na rozdiel od nás Slovákov úspešne nabehli na vlnu kvalitných seriálov. Po depresívnej Pustine, ktorá sympaticky okopírovala atmosféru True Detective a vyzerala ako to najlepšie z Netflixu, tu je recenzia na úplne iný žáner. Až po uši je číro romanticko-komediálny epizodický seriál, kde sledujeme viacero vzťahov, ktoré sa najvzájom prepletajú v živote a hľadajú si svoju cestu k láske. Kvôli recenzii na druhú sériu som nezanedbal prípravu a poctivo si pozrel i sériu prvú. Asi o siedmej ráno som s očami ako angorské morča vypol posledný diel, čo už samo o sebe svedčí o kvalitách. Je málo seriálov, ktoré dávam na jeden dúšok, a tobôž nie romantické a tuzemské.

„Čisté svedomie je to jediné, čo má rovnakú cenu ako život sám.“ To platí hlavne pre svet,  v ktorom sa všetko riadi v duchu hesla oko za oko, srdce za srdce, a to doslova a za každú cenu.

V roce 1971 otřásl americkými médii skandál, který otřásl v základech základní práva a svobody amerického tisku. Zveřejnění utajované zprávy o válce ve Vientamu, které nechal vypracovat tehdejší ministr obrany Robert McNamara, se stalo předmětem debaty o tom, co vše je možné zveřejnit v tisku a na druhé straně co vše může vláda tajit svým občanům. Byť tuto událost zastínila o rok později aféra Watergate, Steven Spielberg se svým filmem zvláště v současnosti ukázal, že na podobné případy z minulosti je třeba nezapomínat.  

Nikdy by som si nepomyslel, že by ma mohol baviť životopisný film, a dupľom nie o krasokorčuľovaní. Ja, Tonya je ale z úplne iného cesta ako napríklad posledný film o Winstonovi Churchillovi Temná hodina (2016). Vernosť realite ozvláštňuje až coenovským čiernym humorom a funguje aj ako klasická komédia, i ak o nejakej Tonyi nemáte ani tušenia. Kauzu Tonye Hardingovej som zaznamenal okrajovo i osobne počas sledovania zimných olympijských hier v Lillehammeri. Takýto šialený príbeh skrátka dokáže vymyslieť iba sám život.