Ako štýlovejšie ukončiť pomerne kvalitný filmový rok než českou zimnou snowboarďáckou crazy komédiou? Trailer bol celkom fajn, jednoduché sedliacke komédie cielené na moju jednu mozgovú bunku zodpovednú za hýbanie bránicou neodsudzujem, viem pri nich úspešne vypnúť a zabaviť sa.
Seriál Biela princezná je pokračovaním o štyri roky staršieho seriálu Biela kráľovná podľa knižnej predlohy spisovateľky Philippy Gregory, pričom plynule nadväzuje na udalosti, ktoré sa odohrali v jeho poslednej časti. Aj napriek tomu, že mal seriál stanovený menší rozpočet ako v prípade Bielej kráľovnej, čo sa prejavilo okrem iného i v celkovej dĺžke seriálu (už iba 8 dielov), výprava sa mi zdala ešte o kúsok lepšia. Do očí však predovšetkým udrie výrazná zmena hereckého obsadenia - na Rebeccu Ferguson či Amandu Hale tu môžeme zabudnúť, ich miesto na výslní si zabrali Essie Davis (staršia verzia bývalej kráľovnej Alžbety) a Michelle Fairley (staršia verzia Margaréty Beaufortovej). Popravde, pred zmenami, hlavne v hereckom obsadení, som mal trochu obavy, no našťastie som si na ne pomerne rýchlo zvykol. Hlavne Amandu Hale bolo veľmi ťažké nahradiť. Rád konštatujem, že v tomto smere voľba herečky Michelle Fairley bola celkom dobrá, aj keď hereckú charizmu mladšej verzie Margaréty Beaufortovej nedosiahla. Túto drobnosť však v určitej miere vyvažuje Jodie Comer (hlavná postava – mladá Alžbeta z Yorku), ktorá sa postupom času stala hlavným ťahúňom celej série. Pri mužskom hereckom obsadení najviac udrie do očí zmena hercov, ktorí si zahrali kráľa Henricha VII. (Jacob Collins-Levy) a kráľovho najvernejšieho spoločníka Jaspera Tudora (Vincent Regan). V porovnaní so ženským hereckým obsadením však tieto zmeny považujem skôr za pozitívne, hlavne čo sa týka Jaspera Tudora.
Vojna ruží. Všetci sme o nej počuli a všetci máme o nej niekde hlboko v podvedomí ukrytú aspoň hmlistú romantickú predstavu, ktorá sa tam usadila ešte niekedy v školských laviciach. Niet divu. Britská história je veľmi pestrá a hlavne bohatá na námety, ktoré ako keby boli vystrihnuté z nejakej rozprávky alebo srdcervúcej balady. No poväčšine to nie sú rozprávky, ale realita odohrávajúca sa kedysi dávno, v inej dobe, kedy platila iná morálka, iná etika a iné spoločenské pravidlá v porovnaní s tým, ako ich poznáme dnes. A keďže si pod patronát toto spletité a komplikované obdobie britských dejín vzalo BBC, úspech na seba nenechal dlho čakať. Ako inde, tak i tu sa prejavil ich zmysel pre precíznosť a hodnovernosť dobových reálií.
Hned čtyři ocenění Zlatý glóbus si na nedávném udílení cen vysloužil snímek Tři billboardy kousek za Ebbingem, který vstupuje do českých a slovenských kin v třetím lednovém týdnu. V zákulisí se navíc šušká i o tom, že by právě tenhle snímek mohl získat několik ocenění nejprestižnější ceny Oscar. Jaké je ale vlastně tohle drama o bezradné matce, která se rozhodla pro poněkud kontroverzní krok s cílem vyburcovat policejní složky k obnovení vyšetřování úmrtí její dcery?
Filmová ocenění za uplynulý rok se rozjíždějí a ze zahraničí přicházejí snímky, které uspěly nejen na filmových festivalech, ale také u různorodých porot akademiků. Mezi nimi však letos přichází také snímek Nejtemnější hodina, okolo kterého se mluví především o Gary Oldmanovi a jeho ztvárnění britského státníka Winstona Churchilla, které mu prozatím vyneslo Zlatý glóbus za herecký výkon v dramatu. Stojí za to si na tuhle novinku vyrazit? Joe Wright má s dobovými dramaty nesporné zkušenosti. Když pomineme zatím jeho poslední snímek Pan, ve kterém ne zrovna úspěšně předvedl novou verzi Petra Pana, v jeho filmografii najdeme takové kousky jako Pýcha a předsudek, Pokání nebo Anna Karenina. A už od prvních momentů jeho novinky je jasné, že mu i skutečná historická látka (byť s trochou tvůrčí svobody) sedne přesně podle předpokladů.
Bum bum bum bum, ozýva sa z piesku na pláži tajomné bubnovanie, Tento zvuk vydáva stolná hra, ktorú nájde dospievajúci chlapec. Ten ju však len opráši a hodí na poličku, lebo dnes už každý hrá radšej videohry. Hra sa cez noc premení na cartridge a videokonzolu a chlapca vťahuje do seba. Posúvame sa v čase o 21 rokov do súčasnosti.
Jedného uzimeného dňa som sa vypravil do kina Mladosť, kde som prežíval svoju filmovú artovú mladosť na ranných filmoch Jima Jarmuscha, Slonom mužovi, Stalkerovi či Lynchovom masterpiece Modrý zamat. Presne podobný závan nostalgie a histórie na mňa dýchol aj z najnovšieho počinu History Channel, ktoré si neukrojilo nič menšieho ako pokus priniesť na TV obrazovky seriálovú napodobizeň Kráľovstva nebeského. Zúčastnil som sa predpremiéry seriálu Knightfall, ktorý môžte vidieť na programe HBO a z ktorého dojmy si môžte prečítať v nasledujúcich riadkoch.
Záver filmového roku 2017 v slovenských kinách okrem skvelej komédie Jumanji: Vitajte v džungli či muzikálového Najväčšieho showmana priniesol aj skutočný príbeh Yossiho Ghinsberga, z ktorého ale do smiechu ani do spevu určite nebude. Ten sa totiž na začiatku osemdesiatych rokov na tri týždne stratil v bolívijskej džungli. Jeho príbeh si za svoj snáď prvý nehororový námet vybral režisér Greg McLean (Wolf Creek, Krokodíl: Návrat do krvavej lagúny). Yossiho sa chopil Daniel Radcliffe, ktorý sa slušne začína vymaňovať z Harry Potter škatuľky a vyberá si pomerne rozmanité úlohy. Ako dopadlo prvé filmové spracovanie fascinujúceho životného príbehu?
Ak by som mal menovať jeden z najpodceňovanejších filmov posledných rokov, bolo by to Šialenstvo Debory Logan (2014), skvelý found footage horor, ktorý citovali i niektoré horory bežiace tento rok v kinách. Našťastie jeho režisér Adam Robitel dostal šancu v nevďačnom štvrtom pokračovaní ďalšej nekonečnej hororovej série (Saw), ktorú založil geniálny "master of horror" James Wan. Ten po dvojke síce zdrhol k nalešteným bicákom Vina Diesela a Aquamana, ale sériu drží pevne v rukách scenárista, herec a režisér Leigh Whannell. A ajhľa, nové Insidious je podobným kvalitatívnym znovuzrodením, ako bola Annabelle 2. Insidious 3 sa snažilo naviazať na úspech a nespornú kvalitu prvých dvoch dielov, ktoré ešte točil sám Wan predtým, než išiel do čistej komercie alá Rýchlo a Zbesilo 7. Nebol to vyložene zlý pokus, ale v druhej polke skĺzol k zbytočnej sebaparódii a vyšumel rýchlejšie ako fľaša šampanského v ruke Braňa Mojseja. Zbytočný by bolo slovo, akým by som ho teraz zhodnotil, a uvedomujem si, že si z neho na rozdiel od predošlých dielov nič nevybavujem.
Ladíme (2012) bolo príjemnou zábavou najmä pre fanúšikov popovej hudby – v a capella verzii, teda celkom bez nástrojov, tu herečky zaujímavým spôsobom prespievali viaceré hity. Mladšia verzia seriálu Glee príbeh navyše presunula do vysokoškolského prostredia, ktoré tínedžerskej zápletke úplne nezabránilo, príbeh sa však posunul do menej korektnej a moralizujúcej zóny. Pokračovanie Ladíme 2 o tri roky neskôr nebolo úplne vyžiadané, keďže však bola ešte stále väčšina postáv na univerzite, pomerne fungovalo. K aktuálnej trojke sa vrátili všetky herečky, na režisérsku stoličku však zasadla Trish Massieu, pre ktorú to bol po piatom pokračovaní Let´s Dance iba druhý zrežírovaný projekt. Obsadeniu na čele s Annou Kendrick do spevu bolo. Platilo to aj pre divákov pri odchode z kinosály?