Predátor: Evolúcia alebo ako potopiť 30 rokov budovanú vesmírnu ságu o druhom najznámejšom xenomorphovi v 108 minútach. Keby bol vesmír človek sledujúci najnovší zárez do predátorského univerza, hlboko by zaplakal a vyronil nejakú novú čiernu dieru. Rok 2017, Ridley Scott kolosálne sfušoval ságu o Votrelcovi tragicky vtipným Covenantom (ten oplýva nechcene groteskne vtipnými scénami, ako sú pošmyknutia sa na krvi, odstrelenie lode brokovnicou, flauta či záverečné poletovanie a mišmaš s účesom). Rok 2018, Shane Black, ktorý v prvom Predátorovi stihol pred smrťou zo seba vypotiť vtip o veľkej vagíne, sa chopil réžie po Nimródovi Antalovi.  A opäť zo seba vyprodukoval namiesto filmu slušne povedané vtip o veľkej vagíne. Ha! Teraz aspoň fanúšikovia ocenia jeho Predátorov (2010). Ono teraz mu vlastne budem krivdiť, lebo Shane od Kiss Kiss Bang Bang (2005) nenatočil dobrý film a i úvodné trailery vyzerali slabšie ako reklama na prací prášok. Takže vlastne očakávať niečo od filmu, ktorý sa od začiatku prezentoval ako béčková sr...anda, bolo krajne naivné. Nádej zomiera posledná, v tomto prípade to však neplatí, a tak som schladil vaše očakávania rovno v úvode, a zároveň ušporil vzácny čas, ktorý môžete namiesto sledovania tohto filmu stráviť rozumnejšie. Napríklad dvojhodinovým pozeraním do krbu na horiaci oheň alebo na mŕtvu mumifikovanú muchu na okne.

Až do posledného dňa novinárskej predpremiéry som sa tešil na druhý diel trilógie Millenium spisovateľa Stiega Larssona (ktorý sa úspechu svojej geniálnej ságy ani nedožil). K takýmto omylom dochádza, keď očami len rýchlo prebehnete názov filmu, ktorého predlohu však vlastne napísal iný autor ako Larsson a nenadväzuje na jeho trilógiu. Film Muži, ktorí nenávidia ženy podľa prvej knihy z trilógie zrežíroval legendárny David Fincher pred siedmimi rokmi a išlo o skvelý temný krimi triler, kde výborne zopakoval svoje kvality, ktoré ukázal v Sedem či Zodiacovi. Medzičasom som stihol prečítať celú trilógiu (naozaj odporúčam, je to knihozážitok par excellence) i pozrieť si švédsku sfilmovanú trilógiu vrátane seriálu Millenium (prvý diel je tiež super, zvyšné dva slušne povedané obskurné). Osobne som presvedčený, že ďalšie dva diely trilógie sú pre svoju prepracovanosť nesfilmovateľné a preto som vlastne i rád, že Dievča v pavúčej sieti napísal úplne iný autor (David Lagencratz) a stojí úplne mimo celej série. A i vy urobíte najlepšie, ak zabudnete na Millenium, Rooney Maru i Davida Finchera a budete vnímať Dievča ako samostatný temný krimi triler, ktorý má bližšie k Bondovi ako vízii Stiega Larssona.

Netflix už dlhšie patrí k produkčnej špičke, no týmto počinom opäť raz posunul hranice dokonalosti o kúsok ďalej. Je pre mňa prekvapením, že práve Mike Flanagan (Absentia, Oculus, Zlo nikdy nespí...), ktorého tvorbu som doposiaľ veľmi v obľube nemal, dokázal vytvoriť niečo takto kompaktné, zaujímavé a dychberúce. Samozrejme, jeho predchádzajúce projekty nepatrili k tým najhorším, ale nikdy ma nedokázali nadchnúť a obrazne povedané prinútiť nadskočiť na stoličke. Len pre zaujímavosť, Stephen King na svojom Twitteri napísal, že tento seriál má veľmi blízko ku geniálnemu dielu.

Konečne sme sa dočkali. Od vydania prvého traileru totiž uplynul viac ako rok, kým sa film Náčelník dostal aj do kín. Zaujímavosťou je, že režisér Albert Hughes ešte nikdy predtým nenatočil film, ktorý by nemal rating R, v tomto prípade tak ide o výnimku a príklon ku komerčne najosvedčenejšiemu formátu PG-13. Z tohto pohľadu išlo určite o dobrý ťah, pretože čo sa týka dejovej linky, prípadné násilnosti alebo drsné scény mi tu vôbec nechýbali. Skôr by mohli narúšať príjemné vyznenie a pohodu, ktorú som pri sledovaní pociťoval. 

Keď v roku 2008 vtrhol na televízne obrazovky seriál Perníkový tatko (vtipne preložené z originálu Breaking Bad), duo tvorcov Vince Gilligan a Peter Gould redefinovalo všetky možné i nemožné rebríčky najlepších seriálov histórie.

Dean Devlin je bez debaty výborným producentom. Jeho filmy Hviezdna brána (1994), Deň nezávislosti (1996) alebo Patriot (2000) si určite všetci veľmi dobre pamätáme. Čo sa však týka Devlina na režisérskej stoličke, tak tam som mierne v rozpakoch. Doposiaľ jediný režisérsky počin tohto autora, Geostorm (2017), ma veľmi nepresvedčil. Jeho najnovší prírastok Bad Samaritan však naznačuje, že aj v pozícii režiséra by snáď mohol v budúcnosti excelovať. Alebo aspoň nadchnúť široké divácke obecenstvo.

Kedysi dávno, keď ešte Mel Gibson nemal antisemitské náražky a problémy s alkoholom za volantom, zažiaril v komédii Po čom ženy túžia (2000). A keďže ževraj už všetko na svete bolo vymyslené, prichádza na záchranu českej kinematografie kopírovanie známych hollywoodskych (dnes už v podstate) klasík.

Keď som v roku 2012 uvidel Jacka Reachera pod taktovkou režiséra Christophera McQuarrieho s hereckým koncertom Toma Cruisa, vedel som, že tu máme nových kráľov veľkého akčného špionážneho trilleru. Jack Reacher mal všetko, čo chýbalo XYZ pokračovaniam Bonda (s výnimkou geniálneho Skyfall) i pokračovaniam Mission: Impossible, ktoré sa začali topiť v kaluži generickej priemernosti a zameniteľnosti. Mal nákazlivú detskú hravosť, geniálne natočené akčné scény, draho vyzerajúce veľkolepé naháňačky a kvalitne prekombinovaný príbeh, ktorý v rámci žánru vyústil do uspokojivej pointy. A hlavne charizmatického herca, ktorý to celé utiahol a dodal postave osobitosť sebe vlastnú. Je jedno, čo si o Cruisovi ako človeku myslíte. Sám som ho nemal istý čas rád, vyberal si zvláštne úlohy, prezentoval sa hlavne divnými sektárskymi názormi (je aktívny scientológ) a ešte divnejšími rozpadmi manželstiev (jedna epizóda Family Guy si z toho všetkého trefne uťahuje). Tom Cruise ako herec však dospel ako najlepšie modranské vínko a z pofidérneho burčiaku sa stal medailami ovenčeným hollywoodskym mokom a zaradil sa do top hereckej áčkovej akčnej ligy po boku Stathama či Rocka. A najviac mi imponuje, že si ako jeden z milióna, podobne ako onoho času Jean Paul Belmondo, sám a bez kaskadérov točí i krkolomné scény. Však i premiéra Mission: Impossible - Fallout sa musela odsunúť, lebo si pri preskakovaní striech mrakodrapu zlomil členok.

Drsnota pre chlapov. Všade, kam sa pozrieš, len temnota a zima, čo zalieza až do špiku kostí... Niečo takéto som si pomyslel, keď som si pustil trailer. Od režiséra Jeremyho Saulniera by som ani nič iné nečakal. Jeho indie filmy Blue Ruin (2013) a Green Room (2015) poriadne zamávali nejedným divákom – plné násilia a nekompromisnej brutality zabalenej do zvláštnej atmosféry. Rozhodne sa teda nejedná o nič, čo by nadchlo klasického mainstreamového diváka. V podobnom duchu sa nesie aj jeho najnovší filmový prírastok – Hold the Dark. Nie je preto žiadne prekvapenie, že po projekte chňapol streamovací gigant Netflix, známy svojim prísnym výberom scenárov.

Skupinu Queen a Freddieho Mercuryho netreba nikomu predstavovať. Ich mená pozná prakticky každý a ich nadčasová hudba sa nestratí ani v dnešnej konkurencii. Niektoré kultové skladby, ako je We Are The Champions, budeme na verejných podujatiach počúvať zrejme ešte dlhé desaťročia.