Pár slov o revizionistickej vetve súčasnej ázijskej detektívky.
Na minuloročnom 64. Berlinale ovládla veľkú časť najvýznamnejších ocenení trojica ázijských filmov. Dielom, ktoré zanechalo v porotcoch najsilnejší dojem a odnieslo si ako Zlatého medveďa za najlepší film, tak aj toho Strieborného za najlepšieho mužského herca, sa stal netradičný čínsky neonoir Černé uhlí, tenký led (Bai ri yan huo, 2014). Vo svojom treťom celovečernom projekte sa režisér Yi'nan Diao nechal inšpirovať západnými žánrovými vzormi i relatívne úspešnými ázijskými predchodcami. Je preto možno vhodná doba pozrieť sa bližšie na ázijské príspevky do kriminálneho žánru, ktoré podobne vybočujú zo zažitých konceptov. Miesto sledovania uceleného trendu je nasledujúci text pokusom zmapovať a poukázať na rôznorodosť spôsobov a variabilitu smerov, ktorými je žáner v daných končinách uchopený a kam sa uberá.
Koncom 80. a začiatkom 90. rokov sa vo východnej Ázii začala pomaly dostávať k remeslu druhá generácia filmárov, súhrnne označovaná ako "nová vlna" (Prvá generácia, podobne ako vo svetovej kinematografii, pôsobila už začiatkom 60. Rokov). Predovšetkým filmári z Južnej Kórei sa čoskoro dočkali mimoriadnej (a stále pretrvávajúcej) obľuby a začali žať významné ocenenia aj po medzinárodných festivaloch. Meno Park Chan-wook má vo svete zvuk a vďaka filmom Oldboy (Oldeuboi, 2003) či Stoker (2013) je známy aj u nás. Prvý veľký úspech zaznamenal so svojim tretím celovečerným projektom Joint Security Area (Gongdong gyeongbi guyeok JSA, 2000), dovtedy najziskovejším domácim filmom vôbec. Zápletku mysteriózneho thrilleru situoval do prostredia demilitarizovanej zóny na hraniciach medzi Severnou a Južnou Kóreou, kde vražde dvoch severokórejských dôstojníkov, z ktorej je podozrivý juhokórejský seržant, hrozí, že prerastie do obnoveného konfliktu medzi krajinami. Voľba vážnej národnej témy a vojenského prostredia nie je jediným ozvláštnením detektívnej línie. Cieľom nie je zistiť, ako celý prípad skončí, ale ako k nemu vôbec došlo. Vyšetrovateľkou prípadu sa stáva žena, členka nestrannej medzinárodnej organizácie, ktorá pôsobí ako votrelec vo svete mužov. Rozprávanie je vedené v niekoľkých časovo odlíšených líniách, ktoré ponúkajú niekoľko pohľadov na nešťastnú udalosť a jej dôsledky, čím pripomína slávny film Akiry Kurosawy Rašómon z roku 1950, ktorého hlavnou témou bola pozícia pravdy vo filme. Absencia akčných scén tiež spôsobuje, že sa príbeh viac sústredí na rozvinutie vzťahu a motivácií jednotlivých postáv (ktoré stvárňujú veľké herecké hviezdy). Je možné postrehnúť i Parkov vizuálny rukopis, ktorý sa do väčšej pôsobivosti rozvinul v jeho neskorších dielach, no tu zastáva len pozíciu občasnej netradičnej kamerovej finesy, ako je prevrátenie obrazu v scéne pádu z okna.
S absolútne odlišným prístupom sa k vyšetrovaniu kriminálneho prípadu postavil popredný japonský auteur Sono Šion. Vo svojej kontroverznej snímke Suicide Club (Jisatsu sākuru, 2001) postavil pred diváka šokujúcu vlnu hromadných samovrážd stredoškolákov, ktorá otriasla Japonskom. Film otvára scéna skupinového skoku 54 dievčat pod vlak na nádraží, ktorú čoskoro nasledujú ďalšie tragédie v mestách a školách naprieč krajinou. Polícia postupne odhaľuje záhadný "klub samovrahov", ktorý zbiera členov prostredníctvom internetu. Film veľmi nejednoznačne balansuje na hrane hororu (v ktorom nie je núdza o množstvo gore efektov), mysteriózneho kriminálneho thrilleru a britkej spoločenskej satiry novej doby, ovládanej popkultúrnym fetišom a médiami, ale má aj prvky čiernej komédie či muzikálu. Podobne nejednoznačne vyznieva i príbeh, ktorý sa skladá kúsok po kúsku ako puzzle, nie nepodobné filmom Davida Lyncha. Pozornosť na seba strhuje množstvo postáv na rozličných stupňoch spoločenského rebríčka, ktorých prepojenie s prípadom je tu viac - vyšetrovacia jednotka, rodina hlavného detektíva, mladá stredoškoláčka - tu menej jasná - dvojica dievčat, ktorá sa snaží prísť záhade na kĺb, nebezpečný gang vedený excentrickým spevákom či nová hudobná skupina zložená z mladých dievčat, ktorá vo svojich piesňach predáva zvláštne odkazy. Dej je vystavaný na princípe hry, ktorá rafinovane maže hranice medzi skutočnosťou a surreálnou fikciou, čomu napomáha i nízkorozpočtová "dokumentárna" kamera a zámerne prehnané krvavé gejzíry v hororových sekvenciách. Jediné, čo možno o filme povedať s absolútnou istotou je, že je veľmi znepokojivý.
Prvý a zatiaľ posledný celovečerný film juhokórejského režiséra Lee Jong-Hyuk H (Eichi, 2002) viditeľne kríži postupy východnej a západnej filmovej detektívky a predstavuje svojho druhu vpád amerikanizácie do ázijského prostredia. Základnou kostrou príbehu je vyšetrovanie série vrážd tehotných žien. Háčik spočíva v tom, že muž, ktorý bol za ne zodpovedný, sedí už pár mesiacov vo väzení, ale mŕtve telá sa nachádzajú i naďalej. Otázka teda znie, kto a prečo pokračuje v zabíjaní rovnakým spôsobom, ako pôvodný vrah. Badateľné sú predovšetkým dve inšpirácie, z ktorých snímka silne čerpá - Mlčanie jahniat a Sedem Davida Finchera. Spôsob, akým pracuje je však známy z množstva ďalších filmových i seriálových príspevkov. Už v úvode sme priamo konfrontovaní so zohaveným telom zavraždenej ženy, voľne pohodeným na skládke. Brutálne zločiny a násilie prestupujú celým komplikovaným dejom, obklopeným ponurou daždivou atmosférou neistoty a strachu, zvýraznenou pre tieto končiny obvyklou výbornou vizuálnou stránkou (časť rozprávania tvoria aj halucinácie) a nezaostávajúcou hudobnou kulisou. Dvojica ústredných vyšetrovateľov - muž a žena - sú nútení spolupracovať so šialencom, no nemajú žiadnu istotu, že s ním len nehrajú jeho nebezpečnú hru. Zdôraznené sú tu vzácne vyrovnané mužské a ženské role, ktorým dodáva hlbší rozmer prekvapivá pointa.
Vo svojom čase zaznamenal ohromný úspech film, ktorý doslova "oživil" hongkongskú kinematografiu. Volavka (Mou gaan dou, 2002) režijného dua Andrew Lau a Alan Siu Fai Mak sa stala veľkým hitom i v zámorí a dočkala sa oscarového remaku ikony "nového Hollywoodu" Martina Scorseseho. Kriminálny thriller z hongkongského podsvetia ponúkol nový, revidovaný pohľad na fungovanie organizácie, ako tej zločineckej, tak i policajných útvarov. Príbeh sleduje naraz dve línie - mladého člena mafie, ktorý preniká do policajných radov a agenta v utajení, ktorý pod falošnou identitou infiltruje gang. Film stojí na budovaní intenzívneho napätia medzi oboma stranami, pričom v rýchlosti prechádza veľkými časovými úsekmi, behom ktorých si obaja hrdinovia získavajú dôveru svojich nových šéfov a kolegov. Keď začne byť pri pokusoch o zničenie gangu zrejmé, že sú na oboch stranách barikády zradcovia, rozbieha sa paralelné vyšetrovanie, ktorého cieľom je jediné: odhaliť toho druhého a zbaviť sa ho skôr, než zničí krytie. Napriek turbulentnému tempu snímky sú postavy vo svojich činoch dôsledne motivované a miesto akčných scén, ktorých je minimum, sa pozornosť obracia k ich psychológii. Protagonisti sú značne ambivalentní a v sieti tajomstiev a lží nie je zrejmé, na ktorej strane v skutočnosti stoja a aké sú ich ciele. Film hojne využíva technologické výdobytky (napr. zariadenia na odpočúvanie), obozretne pracuje s výraznými vedľajšími postavami a snaží sa dosiahnuť dojmu inteligentného moderného žánrového diela. Patrí sa dodať, že mu je tento status často priznávaný.
Veľmi osobité dielo predstavujú Spomienky na vraždu (Salinui chueok, 2003) uznávaného juhokórejského tvorcu Bong Joon-ho. Fabula sa odvíja od skutočného prípadu 10 zavraždených žien v rozmedzí rokov 1986 až 1991, do ktorej sa zapojilo viac než 300 000 policajtov a v ktorom bolo vypočutých vyše 3000 podozrivých. Centrálnymi postavami je trojica detektívov - Park, Cho a Seo, ktorý je k nim prizvaný zo Soulu. Napriek všetkej snahe sa čoraz väčšmi ukazuje neschopnosť polície vraha dopadnúť, no napriek tomu odmieta pomoc skúsenejších profesionálov (ku ktorým patrí detektív Seo). Ich vyšetrovanie je preto chaotické a podozrivým sa stáva takmer každý (predovšetkým dedinskí idioti či mentálne postihnutí, ktorí sa stávajú ľahkým terčom), zatiaľ čo skutočný páchateľ zanecháva stále menej stôp. Film by šlo označiť prívlastkom provinčný. Dôležitú rolu totiž zohráva samotné precízne snímané prostredie malého mestečka, okolo ktorého sa rozprestierajú široké polia a lány. Práve v nich sa za upršaných nocí zjavujú nehybné telá brutálne zavraždených žien. Kameň úrazu celého vyšetrovania sa ukazuje v metodike policajnej práce, kde je na dennom poriadku mučenie a vymáhanie priznaní. Násilie je zasadené do sociálneho a politického kontextu, ktorý odkazuje k nepokojom a stále silným dozvukom totalitného režimu v krajine. Taktika rozprávania odporuje klasickému ponímaniu detektívneho žánru, pretože nepostupuje klasickým odhaľovaním dôkazov, ale privádza antihrdinov (keďže sa uchyľujú ku kontroverzným praktikám, dávajú jasne najavo svoju hlúposť a jednoduchú mentalitu - jedinou výnimkou je tu vyšetrovateľ z hlavného mesta Seo, ktorého však takmer nepustia k slovu) do ďalších a ďalších slepých uličiek. Žánrovo tak hraničí ich príbeh miestami s humornou groteskou, inokedy mrazivým thrillerom či dokonca tragédiou až antických rozmerov. Príznačné je obsadenie Bongovho častého spolupracovníka, tamojšej hviezdy Kang-ho Songa do hlavnej role detektíva Parka.
Tradíciu noirovej detektívky oživil vo svojom filme Přicházím s deštěm (I Come With the Rain, 2008) významný vietnamský režisér Anh Hung Tran. Vo svetlách neónov a neustávajúcom daždi tu rozbieha bývalý príslušník losangeleskej polície Kline ako súkromné očko pátranie po synovi čínskeho farmaceutického magnáta, ktorý zmizol kdesi v Hong Kongu. Tam sa spája so svojím bývalým kolegom a spoločne sa po stopách mladíka dostávajú až k najobávanejšiemu zabijakovi miestneho podsvetia. Ku Klineovi sa začínajú dostávať podivné informácie o mladíkových schopnostiach a zároveň sa v mysli zaplieta čoraz hlbšie do svojho dávneho prípadu, čím začína strácať pojem o tom, čo je ešte reálne a čo už nie. Figurujú tu klasické schémy a koncepty noiru z prelomu 40. a 50. rokov - detektív s nepríjemnou minulosťou, záhada, ktorá preniká do sociálnych vrstiev a odkrýva nepríjemné fakty o spoločnosti, femme fatale a v neposlednom rade nekompromisný prístup k postavám. Kline na hrane šialenstva bojuje so sebou i obávaným protivníkom a navyše je konfrontovaný s čímsi, čo nie je možné racionálne pochopiť. Film je až extrémne explicitný, surový, vsádza na čistú digitálnu kameru, takmer psychedelickú hudbu a obsahuje množstvo ťažko interpretovateľných vizuálnych symbolov. Z uvádzaného výberu predstavuje zďaleka najťažší oriešok a je divácky takmer neprístupný, zato však oplýva mnohovrstevnatosťou, je bohatý na významy a nekonvenčné zaobchádzanie s obrazom a strihom.
Nepredvídateľné nakladanie so žánrovými vzorcami predstavujú aj ďalšie dva filmy z Južnej Kórei, celovečerný debut Na Hong-Jin Štvanec (Chugyeogja, 2008) a Viděl jsem ďábla (Akmareul Boattda, 2010) skúseného režiséra Kim Jee-woo. V oboch prípadoch proti sebe stoja dvaja muži na opačných stranách zákona, v oboch prípadoch však zákon "kladní" hrdinovia ďaleko prekračujú a proti svojim protivníkom bojujú ich vlastnými zbraňami. V oboch filmoch sú taktiež porušované klasické divácke očakávania a napätie medzi ústrednými postavami sa neustále zvyšuje, až dosahuje extrému. V Štvancovi sa bývalý detektív, v súčasnosti pasák Jung-ho musí vysporiadať s únoscom a sériovým vrahom, kvôli ktorému začne prichádzať o dievčatá. Podozrivého nájde až prekvapivo rýchlo, ale nemá naňho žiadnu páku ani dôkazy a čas, ktorý zostáva jeho budúcej obeti, sa rýchlo kráti. Polícia zlyháva, výsluchy nepomáhajú a napokon ani násilie nie je nič platné. Čas však nemilosrdne beží ďalej a noc sa rýchlo mení v svitanie. Vo Viděl jsem ďábla stojí špeciálny agent proti brutálnemu masovému vrahovi, ktorý zabil jeho manželku. S pomocou informácií od nadriadeného sa mu ho podarí vypátrať a naservíruje mu chladne podávanú pomstu v podobe sofistikovanej hry na mačku a myš. Extrémny zabijak je však ťažkým súperom a tak má striedavo navrch jeden i druhý. Film sa takmer vyžíva v prekračovaní hraníc rozumnej miery krvavosti a beštiality, ale pritom nepodlieha samoúčelnosti a posúva hranice hororového subžánru "exploitation". Pritom si však, podobne ako Štvanec, necháva priestor i pre rozpravu o morálke a animalistickým sklonom v temných zákutiach duše každého človeka. Oba filmy disponujú vycibrenou vizuálnou stránkou, dynamickým tempom a veľkými hereckými esami v rukáve.
Matka (Madeo, 2009) je návratom režiséra Bong Joon-ho do žánrových vôd. Podobne, ako v prípade vyššie spomínaných Spomienok na vraždu, i tu sa stretávame s trojicou detektívov, postavou retardovaného mladíka a zavraždeným dievčaťom. Výstavba príbehu je však absolútne odlišná a dá sa povedať, že je takmer antitézou režisérovho predchádzajúceho detektívneho eposu. Ústredným motívom je vzťah starnúcej matky a syna, obvineného z vraždy, ktorý film ladí do psychologickej drámy. Hlavnou postavou sa stáva práve matka, ktorá sa snaží za každú cenu očistiť meno svojho syna a nájsť skutočného vinníka. Polícia je však presvedčená, že vraždu spáchal on a prípad pokladá za uzavretý. Vyšetrovania sa preto ujíma samotná zúfalá matka, ale komplikuje jej to ťažká finančná situácia. Film veľmi intenzívne a emotívne vykresľuje jej snahu dobrať sa pravdy, ktorá sa zdá nedosiahnuteľná. I preto je jednou z bášt herecký výkon hlavnej predstaviteľky Kim Hye-ja, ktorá za svoju rolu dostala množstvo ocenení. Snímka je opäť zarámovaná vidieckym prostredím so svojráznou pochmúrnou poetikou a preukazuje zručnosť tvorcov v technických kategóriách.
Pre gram kokaínu (Du zhan, 2012) znamená pre hongkongskú stálicu Johnnie To návrat k plnokrvnému akčnému žánru. I keď sa to môže zdať, jeho film však nie je len prostou prvoplánovou šialenou jazdou. Ako napovedá názov, hlavnú rolu tu zohrávajú drogy a drogová mafia, proti ktorej bojujú príslušníci protidrogovej jednotky s nasadením všetkých síl. Obrovská šanca dostať sa až na vrchol organizovaných kartelov nastane vo chvíli, keď sa im podarí zadržať majiteľa továrne na výrobu kokaínu. S jeho pomocou postupne začínajú prenikať na stále vyššie a vyššie priečky. Vo filme je vždy na prvom mieste akcia, avšak akcia nie len v zmysle žánrových atrakcií, ale akcia postáv. Všetko, od samotných prestreliek (inscenovaných čiastočne po vzore akčných filmov z konca 80. a začiatku 90. rokov, medzi ktoré patrí Neľútostný súboj Michaela Manna) cez predanie zásielky až po obyčajné sledovanie je podané s dynamickou intenzitou a neustávajúcim napätím. S tým súvisí odkrývanie informácií a profilácia postáv za behu prostredníctvom vlastných činov a udalostí - pravú tvár odhaľujú takpovediac "až dôjde na krájanie chleba". Každá dlhšia sekvencia je snímaná z viacerých pohľadov za využitia priemyselných kamier či sledovacích zariadení, často tiež prechádza medzi simultánne odohrávajúcimi sa dejmi a vytvára chaos, z ktorého postupne vzíde jeho dôkladná organizovanosť. Choreografia akčných scén je nezriedka veľmi originálna a priebežne dramaticky vyhrocuje vzťah medzi oboma skupinami (gangstrov a polície) i protagonistami (komisár a šéf výroby drog). Hyperrealistický motor filmu, dynamická obrazová štruktúra a koncepcia prestreliek, kde guľka zasahuje cieľ nepríjemne často, sú základom dejovej výstavby s množstvom ozvláštnení, ktorých vypisovanie by len ovplyvnilo divácky zážitok. Posledné, čo treba spomenúť je nemilosrdnosť, s akou je pristupované bez výnimky ku všetkým postavám.
Výber zakončím filmom, ktorý sa stal podnetom na jeho vytvorenie. Černé uhlí, tenký led (alebo ako znie presnejší preklad Ohňostroj jasného slnka) vychádza z tradície drsnej školy amerického detektívneho románu (ktorého poprednými predstaviteľmi sú predovšetkým Dashiell Hammett a Raymond Chandler) a amerického noiru, no ich pravidlá a zákonitosti práve po vzore už opakovane spomínaných Spomienok na vraždu reformuluje (už tým, že miesto klasickej postavy súkromného detektíva tu je protagonistom príslušník polície, pohybujúci sa na okraji existencionálnej priepasti) a dáva im nový revidovaný tvar. Nosným motívom je snaha detektíva Zhanga dolapiť páchateľa zvláštnej vraždy, ktorej vyšetrovanie je prerušené smrťou kolegov pri prestrelke v miestnom holičstve. O niekoľko rokov neskôr však narazí na podobný prípad, ktorý obnoví jeho motiváciu. Postupne sa dostáva až k podozrivej žene, zamestnanej v čistiarni, ktorá si ho začne stále väčšmi omotávať okolo prsta. Prostredie priemyselného malomesta v odľahlej čínskej provincii tu akoby prerastá až do ďalšej hlavnej postavy, ktorá všetko ovplyvňuje. Zamrznuté ulice, snehom zaviate cesty a ľad, po ktorom sa preháňajú korčuliari sú jedným z najdôležitejších faktorov. Kamera kĺže po stenách a zemi s filmárskou bravúrou a zachytáva úmorné trápenie a absurdnosť tápavého vyšetrovania. Postavy sú profilované práve vo svojom vzťahu k prostrediu, v ktorom žijú. Opäť podobne ako v Spomienkach na vraždu, i tu je silná náchylnosť k ešte grotesknejšej, až čiernej komédii, kontrastujúcej s mrazivosťou a chladnosťou sveta i vrážd. Postavy sa točia v kruhoch, recidívach, stále opakujú chyby a nie sú schopné sa z nich poučiť - a to platí aj pre páchateľa. Chvíľami takmer nie je jasné, či vôbec polícia alebo detektív dokážu vraha dopadnúť, alebo či je on schopný zahladiť stopy a uniknúť. Veľmi výrazná je aj zvuková rovina - takmer úplná absencia hudby, len využívanie ruchov a zvukov zo sveta filmu, často mimo záberu kamery. Film je v súčasnosti diskutovaný aj pre svoju domácu kontroverznosť, keďže opäť kritizuje spoločenské pomery a je až prekvapivé, že prešiel inokedy tak prísnou cenzúrou.
Cieľom tohto článku bolo trochu priblížiť rôznorodosť trendov v súčasnej ázijskej kriminálnej produkcii s dôrazom na vyšetrovanie zločinov. Je tu samozrejme ohromné množstvo ďalších filmov, ktorým je hodno venovať pozornosť a rúcajú tradičné konvencie - za všetky spomeňme napríklad mierne duchovne ladenú feministickú sociálnu drámu Goddes of Mercy (Yu guanyin, 2004) režisérky Ann Hui o policajtke, nebezpečne sa zaplietajúcej do vzťahov s mužmi, z ktorých si nevie vybrať. Priestor, aký môžeme týmto filmom venovať bude však vždy obmedzený, a tak som znížil počet na výsledných desať titulov a horúcu (či skôr ľadovú) čínsku novinku, z ktorých niektoré možno považovať za odrazový mostík k národným kinematografiám jednotlivých krajín.
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Informácie o autorovi
Mišo Baranovič Redaktor
Ďalšie články od tohto autora
- Cesta ženy z domácnosti za americkým snom (Joy, 2016) 04. feb 2016
- Adrenalín v krvi (Bod zlomu, 2015) 10. jan 2016
- Každá stena má dve strany (Izba, 2015) 31. dec 2015
- Koniec jedného fenoménu (Hry o život : Drozdajka 2, 2015) 24. nov 2015
- História a film ako mystifikácia (Stratení v Mníchove) 12. nov 2015