Mníchovská dohoda, unesený papagáj a novinár na stope jedného z najväčších moderných historických mýtov. Zdanlivo absurdná komédia s politickým podtextom, ktorá sa náhle zmení na film o filme. Ilúzia strieda ilúziu. Ako to celé je? Nový film Petra Zelenky opäť zdarilo kombinuje originálne postupy a oplýva sviežim humorom, no pokladá si závažné otázky.
Dejovou rozbuškou, ktorá odštartuje sled udalostí, sa stáva príchod zvláštneho zahraničného hosťa z francúzskeho kultúrneho inštitútu do Prahy v rámci snahy o utuženie česko-francúzskych vzťahov. Na prekvapenie všetkých zúčastnených je týmto hosťom deväťdesiatročný papagáj, ktorý kedysi patril niekdajšiemu francúzskemu premiérovi Édouardovi Daladierovi. Sir „P.“ však na tlačovej konferencii pred novinármi zopakuje niekoľko šokujúcich Daladierových vyhlásení o Čechoch a Československu. Na vzniknutú situáciu zareaguje novinár Pavel (Martin Myšička) a v nepozorovanej chvíli papagája unesie, aby s ním spravil interview a zachránil tak svoju kariéru.
Pátranie po pravde ohľadom Mníchovskej dohody a Daladierových názoroch na Československo sa nesie v absurdne nadsadenom duchu, ktorý zdanlivo príliš nevybočuje z mantinelov českej porevolučnej komediálnej produkcie a politický podtext v ňom hrá až sekundárnu rolu. To sa radikálne zmení v druhej tretine, kedy sa z filmu stáva film o filme. Tým je celé predchádzajúce dianie popreté. Neukončený absurdný príbeh sa odhaľuje ako fikcia a my sa presúvame medzi členov štábu, ktorí sú za ňu zodpovední. Stávame sa svedkami celého radu procesov spojených so vznikom hraného filmu, od prvotného námetu cez opakované prepisovanie scenára, získavanie financií a producentov, až po obsadzovanie hercov a samotné natáčanie. V poslednej tretine napokon vidíme, ako sa ambiciózny projekt začína štábu z rozličných príčin postupne rozpadávať po rukami. Miesto nedokončenej snímky vzniká mýtus - mýtus o histórii, mýtus o filme.
Meno filmového a divadelného Petra Zelenky netreba nijak obsiahlo predstavovať. Už koncom 90. rokov a na prelome milénia sa preslávil dnes už kultovými Konflikáři alebo Samotáři Davida Ondříčka, ku ktorým napísal scenár. Ztraceni v Mnichově nadväzujú predovšetkým na poetiku jeho predošlých filmov Visací zámek 1982 - 2007 (1993), Mňága - Happy End (1996), Rok ďábla (2002) a Karamazovi (2008). V prípade prvých troch, tvoriacich voľnú trilógiu, ide o tzv. „mockumenty“ - fikciu prezentovanú prostriedkami dokumentárneho filmu. V celej trilógii sa zároveň prelína skutočnosť s fikciou - hlavnými aktérmi sú reálne osobnosti z českej hudobnej scény, avšak ich prezentované príbehy sú vymyslené. Karamazovi sú naopak klasickým hraným filmom, v ktorom skutoční herci z pražského Dejvického divadla prenášajú dramatizovanú podobu titulného Dostojevského románu do experimentálnych priestorov krakovských oceliarní. V príbehu sa miesia dve hlavné roviny - divadelná hra a filmová realita, v ktorej herci a režisér riešia svoje osobné problémy. Do deja zasahuje i postranný motív poľského robotníka, ktorý sa sprvu len nebadane prizerá hereckej skúške, ale nakoniec práve jeho tragický osud privádza príbeh ku katarzii.
V Ztraceni v Mnichově spája Zelenka vyššie zmienené postupy a vytvára komplexné a významovo bohaté sebareflexívne dielo fungujúce na niekoľkých jasne odlíšených rovinách. Aby mohol rozprávať o mýte, vytvára ďalší mýtus. Prvá rovina, fiktívny film, v nadsadenej polohe vtipne odzrkadľuje českú mediálnu realitu a demaskuje dlhé roky prechovávanú historickú traumu v podobe Mníchovskej dohody. Druhá rovina, film o filme, ponúka nielen pohľad do zákulisia tvorby a natáčania (podobne ako priamo v snímke citovaná Americká noc Françoisa Truffauta s tým rozdielom, že tu máme možnosť vidieť prípravu i výslednú podobu niektorých scén) a s tým spojené problémy, no poukazuje tiež na niektoré donedávna používané podvodné taktiky na získavanie financií z európskych fondov. Zároveň poskytuje argumenty a ďalej rozvádza tému imaginárnej mníchovskej krivdy, ktorej sa na Čechoch údajne dopustili Francúzi. Práve v tejto rovine do diskusie vstupuje kniha opomínaného historika Jana Tesaře Mnichovský komplex, ktorú postavy priamo citujú a na ktorej stavajú svoju interpretáciu historických faktov. Stále však ide o fikciu, keďže štáb hrajú herci a samotný Zelenka sa na scéne neobjaví. Tretiu rovinu tvorí skutočná, mimofilmová realita, ku ktorej sa snímka cez sieť odkazov vzťahuje. Mimo fyzickej prítomnosti Tesařovej knihy ide o podobnosť vývoja námetu a scenára filmu s postupným dospievaním Petra Zelenky k ústrednej téme Mníchova alebo fakt, že predstaviteľ jednej z hlavných rolí, Martin Myšička, pochádza z nemeckej rodiny, ktorá nebola vysídlená zo Sudetov.
Ztraceni v Mnichově sú diagnózou. Diagnózou postáv, ktoré nie sú schopné presadiť do povedomia pravdu o Mníchove, ani o ňom natočiť dobrý film. Diagnózou českého filmu, ktorý až na výnimky nedokáže vykročiť zo svojej provinčnosti. Diagnózou českého národa, ktorý sa skrýva za umelý a lživý výklad dejinného momentu, aby nemusel prevziať zodpovednosť za utváranie vlastnej identity. Ako v rozhovoroch Zelenka priznáva, cieľom jeho filmu nie je obrátiť pozornosť len k prípadu Mníchovskej dohody, ale obecnejšie každej jednohlasne prijímanej a skloňovanej historickej interpretácii. Históriu totiž vždy píšu víťazi. A „Petr Zelenka a jeho přátelé“ si svojim najnovším počinom, ktorý je v istom zmysle vyvrcholením jeho tvorby, rezervovali miesto v histórii českého filmu.
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Informácie o autorovi
Mišo Baranovič Redaktor
Ďalšie články od tohto autora
- Cesta ženy z domácnosti za americkým snom (Joy, 2016) 04. feb 2016
- Adrenalín v krvi (Bod zlomu, 2015) 10. jan 2016
- Každá stena má dve strany (Izba, 2015) 31. dec 2015
- Koniec jedného fenoménu (Hry o život : Drozdajka 2, 2015) 24. nov 2015