Režisérske prvotiny známych hercov sú osobitnou kategóriou. Charakteristická je pre ne určitá rozpoltenosť. Na jednej strane vynikajú profesionálnou remeselnou, a v mnohom aj umeleckou kvalitou, na strane druhej sa zväčša nevyhnú určitej rozpačitosti.
Svet sa nachádza tesne po prvej svetovej vojne. Osmanská ríša sa rozpadá a otriasa v základoch. V týchto neľahkých časoch austrálsky farmár Joshua Connor (Russel Crowe) putuje na ďalekú cestu do Konštantínopolu, aby našiel svojich troch stratených synov.
Russel Crowe sa vrhol do režírovania rovno pohlave a pre svoju prvotinu si zvolil mimoriadne náročný materiál. S výpravnými historickými filmami inšpirovanými skutočnými udalosťami to nie je vôbec jednoduché. Hlavne, čo sa scenáristickej stránky týka. Životné príbehy ľudí poväčšine trvajú niekoľko rokov a mihne sa v nich množstvo postáv, pričom vzťahy a udalosti bývajú dosť komplikované a prepletené. Ideálnym formátom je preto podľa mňa televízna „miniséria". Spomeňme napríklad skvelý North & South (2004) od BBC. Samozrejme, televíznou sériou sa veľa vody nenamúti, takže pre skutočne oku lahodiace zábery, treba navštíviť veľkofilm do kinosály.
Obdobie 4-hodinových historických veľkofilmov à la Ganceho Napoleon (1923) (režísérsky zostrih 5 a pol hodiny) je už chvalabohu dávno za nami. Film, ktorý je pridlhý nás jednoducho nudí. Naposledy na premrštenú stopáž doplatila Austrália (2008), a keďže Crowe sa evidentne nechcel vydať podobnými chodníkmi, musel začať škrtať. Myslím si, že scenár bol oveľa rozsiahlejší, ako to, čo sa zmestilo do filmu. Inak si len ťažko vysvetliť koniec filmu, ktorý vyznie až násilne useknuto. Stavil by som sa, že existuje ešte aspoň 15 minút materiálu, ktorý patrí na koniec filmu, ale nikdy sa nepoužil.
Taktiež úplne nechápem Joshuove „Deus ex machina" prostredníctvom snov, ktoré posúvajú dej dopredu bez nejakého vysvetlenia, a taktiež jeho sebaistote z nich vychádzajúcej. Načo nasilu scenárista pomáha hlavnému hrdinovi, keď by to elegantnejšie zvládol sám? Ak je za tým snaha skresať ľudský život do sfilmovanejšej podoby a zároveň ušetriť čas, tak si myslím, že sa to dalo spraviť aj inak.
Keďže je Crowe v prvom rade hercom a v brandži sa pohybuje už nejaký ten čas, očakával som, že herecký „ansámbel" bude špičkový, a veru nemýlil som sa. Len jeho traja synovia pôsobia ako trojjediná osoba. Na rozvoj ich charakterov jednoducho nebol vyhradený dostatočný priestor, a tak majú tri postavy väčšinu príbehu rolu jednej postavy. Keby mal Crowe len jedného syna, filmu by to len a len prospelo. Pretože historická vernosť je jedna vec, ale aby film fungoval, musí sa jednoducho skresať. Traja bratia sú navyše zobrazovaní zväčša len vo vypätých situáciách. Pred divákom tak stojí preťažká úloha vybudovať si citové puto k postavám, ktoré väčšinu svojho pobytu na plátne buď plačú, kričia alebo majú slzy na krajíčku. S podobným osudom sa stretla aj Croweova žena, takže v konečnom dôsledku, jeho rodina vyznie ako partia psychicky labilných podivínov.
Ako náhle ale Crowe odcestuje do Konštantínopolu, je to hneď iná káva. Postavám je venovaný oveľa väčší priestor, takže divák má aj reálnu možnosť vytvoriť si k nim citový vzťah, a voilà – zrazu všetko funguje. Vaše sympatie si získa hlavne Olga Kurylenko, ale takisto, aj ostatné postavy sú uveriteľné, divák chápe ich motivácie a nenudia ho.
Vráťme sa ešte k tomu Konštantínopolu. Tvorcom filmu sa veľmi dobre podarilo zachytiť jeho atmosféru oku lahodiacim spôsobom. Konštantínopol je čarovný, až má človek chuť vrátiť sa v čase a pozrieť si ho.
Po kamerovej stránke film exceluje použitím veľkých celkov na zobrazenie historickej krajiny, ktorá pôsobí veľmi podmanivo. Do týchto scén sa evidentne vrazilo veľa prachov, a myslím si, že boli veľmi dobre investované. Netreba však veľké celky dávať úplne všade, zvlášť nie do dramatických záberov naháňačiek. Tu sú niekedy nacápané až dve a viac na sebe, a preto naháňačky niekedy vyzerajú len ako romantická prechádzka koňmo. Akčné scény evidentne nie sú Croweovou silnou stránkou. Nielen, že sú málo dynamické, navyše pôsobia, ako by si prenasledovatelia hlavného hrdinu odskočili na partičku kariet, a až potom sa odohrá spomínaná „chytačka".
Doposiaľ som celý film takmer len kritizoval, to ale neznamená, že by som ho nemal rád. Naopak, Cesta nádeje ma nenechala chladným. Cítim z nej totiž lásku. Lásku k „filmárčine", lásku k príbehu, ktorý pán režisér natočil. Preto rád privriem oko nad chybami a snažím sa plným dúškom užiť si atmosféru filmu. Pretože historická atmosféra na nás dýcha z každého záberu, či už je vojnový, alebo sa odohráva v Austrálii, prípadne Osmanskej ríši.
Romantická línia taktiež poteší, ale ako som už spomínal, na konci je useknutá. A teda, keďže zostala nedoriešená, zároveň môže diváka sklamať. Tak to už v živote býva, ale film nie je život, a tento film nie je ani ťažkým „artom", a preto si myslím, že by v ňom mali byť príbehy aspoň ako-tak uzavreté.
Hudba k filmu splnila svoj účel, nepchala sa príliš do popredia, pričom pekne pomohla dobudovať atmosféru.
Osobne by som filmu doprial ešte aspoň 15 minút stopáže, na uzavretie niektorých motívov alebo by som ho rozdelil na dve časti. Zaslúžil by si to. Joshuov príbeh ma bavil aj v takomto oklieštenom podaní, ale s hlbším nahliadnutím na postavy by ma bavil ešte viac.
Cesta nádeje nie je vrcholné umelecké dielo, ale je to film natočený s vášňou. Aj keď má niekedy pomalšie tempo (to sa ale historickým filmom, inšpirovanými skutočnými udalosťami, stáva), zároveň obsahuje silné momenty, ktoré vás určite chytia za srdce.
Informácie o filme
Réžia: Russell Crowe
Scénar: Andrew Anastasios, Andrew Knight
Kamera: Andrew Lesnie
Hudba: David Hirschfelder
Obsadenie: Russell Crowe, Olga Kurylenko, Jai Courtney, Isabel Lucas, Yılmaz Erdoğan, Cem Yılmaz, Megan Gale, Deniz Akdeniz, Jacqueline McKenzie, Damon Herriman, Ryan Corr, Dan Wyllie, Robert Mammone, James Fraser, Michael Dorman, Steve Bastoni, Salih Kalyon
Naše hodnotenie
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!