Verím, že skutočným filmovým nadšencom netreba Letnú filmovú školu v Uherskom Hradišti nijak špeciálne predstavovať. Ak ste si však z nejakého dôvodu nenašli medzi 22. a 30. júlom čas na návštevu tohto jedinečného festivalu, zbystrite pozornosť. Zbystrite ju aj vy, ktorí o „filmovke“ počujete po prvýkrát. Prináša totiž neopakovateľné filmové zážitky, výnimočne pohodovú priateľskú atmosféru a množstvo možností, ako efektívne využiť krásnych deväť dní v spoločnosti umenia. Poďte aj vy, ktorí ste si 24. ročník nenechali ujsť, pripomenieme si tie čarovné chvíle a filmy, ktoré stojí za to vidieť.
Čech v zahraničí
V rámci sekcie Visegrádský horizont festival tento rok prostredníctvom deviatich filmov predstavil režisérsku osobnosť svetového mena, Ivana Passera. Hneď v prvý deň festivalu deväťdňový filmový maratón zahájil za osobnej účasti tvorcu jeho krátky, významný debut, rovnomenná adaptácia Hrabalovej poviedky zo zbierky Perličky na dne, filmová anekdota Fádne odpoludnie (1964). Následne mali možnosť diváci zhliadnuť Passerov prvý a jediný dlhometrážny film natočený v Československu, významné dielo českej Novej vlny, aj po rokoch výnimočne vtipné, amatérmi obsadené Intímne osvetlenie (1965). Tento nerozlučný priateľ Miloša Formana sa po sovietskej invázii v roku 1968 rozhodol emigrovať do USA, kde natočil ďalších 15 úspešných filmov. Návštevníkov festivalu pobavili napríklad Bankéri (1977), komédia založená na fungovaní komplikovaného sveta medzinárodných finančných operácií, ktorá sa stáva vďaka surrealistickej nadsázke a ironickému podtónu zrozumiteľnou a pútavou i pre toho najväčšieho laika. Cutterova cesta (1981) s výborným Jeffom Bridgesom a dnes už hviezdnym Johnom Heardom v hlavných úlohách rozpráva príbeh zmrzačeného vojnového veterána a jeho najlepšieho priateľa. Smrť roztlieskavačky, ktorej je jeden z nich svedkom, sa stane spúšťačom cesty za spravodlivosťou, pomstou a túžbou po akcii. Vďaka tomuto počinu sa stal Passer konečne obľúbeným a všeobecne uznávaným filmovým tvorcom i mimo Československa. Súčasťou odborného programu festivalu bola i debata s režisérom, na ktorej sa priznal k nutkaniu natočiť každý svoj film odlišne, a to nie len tematicky. Diváci sa o tom v rámci retrospektívy mohli presvedčiť i prostredníctvom televízneho filmu Stalin (1992), v ktorom Passer prostredníctvom hercov takmer v troch hodinách vyrozprával skutočný príbeh o neobmedzenej moci, s ktorou diktátor pôsobil na tri generácie nielen ruských občanov. Oboznámenie sa s tvorbou a samotnou osobnosťou režiséra Ivana Passera bol jedným z vrcholov tohtoročnej „filmovky“.
Vrcholy a pády neorealizmu
Luchina Viscontiho určite dobre pozná každý správny cinefil. A ak sa náhodou nájde niekto, komu jeho meno nič nehovorí, Letná filmová škola si dala za úlohu oboznámiť ho s jeho kompletnou celovečernou filmografiou, ktorá obsahuje 14 viac či menej zásadných, no rozhodne v každom prípade pozoruhodných diel. Z plodného priateľstva s Jeanom Renoirom si Visconti odniesol nielen mnoho praktických skúseností, ale i román Jamesa M. Caina: Poštár zvoní vždy dvakrát. Práve ten sa stal základom pre film Posadnutosť (1942), dielo, ktoré stálo na samotnom zrode najvýznamnejšieho obdobia v talianskej kinematografii: neorealizmu. Príbeh mileneckej dvojice nútenej vidinou vlastného šťastia k zločinu Visconti natočil v reálnom prostredí údolia Pádu, v nehostinnej talianskej krajine, poznamenanej vojnovou krízou, biedou a kriminalitou. Jeho ďalšie dielo, Zem sa chveje (1947), sa už stáva klasickým dielom talianskeho neorealizmu. Hraný dokument o tragickom osude sicílskych rybárov natáčaný v reálnom prostredí nielenže spracováva sociálnu tému chudoby a bezútešnosti doby, ale navyše aj pracuje výlučne s autentickými postavami, nehercami. Okrem trápenia však oslavuje nezlomnú túžbu vymaniť sa z biedy a žiť dôstojný život. Neorealistická tvorba ukončila éru tzv. filmov bielych telefónov a konverzačných komédii, ktorými sa chceli fašisti rovnať Hollywoodu, ani ona však nemala z rôznych dôvodov dlhú životnosť.
I samotný Visconti vo svojom ďalšom diele Najkrásnejšia (1951) do istej miery ironizuje svoju predchádzajúcu tvorbu a opäť najíma do hlavných rolí známych hercov, výbornú Annu Magnani a typického talianskeho „macha“ Waltera Chiari. Čo všetko je matka ochotná spraviť na základe svojich vlastných premárnených ambícií, aby zo svojej dcéry spravila slávnu a úspešnú herečku? A stojí to vôbec za to? Viscontiho odpoveď sa dozviete v tejto pozoruhodnej dráme. V jeho prvom farebnom filme, historickej dráme Vášeň (1956), sa už vedome priznáva k inšpirácii operou so všetkou jej teatrálnosťou. Rakúska armáda v roku 1866 okupuje Taliansko a benátskej šľachtičnej Lívii sa to ani náhodou nepáči. Hrdá vlastenka však bláznivo upadá do sebadeštruktívneho zaľúbenia sa do rakúskeho dôstojníka Franza. Natália (1957) podľa Bielych nocí F. M. Dostojevského sa stala definitívnou bodkou za Viscontiho neorealistickou tvorbou. Konflikt medzi snami a reálnym svetom nielen hlavnej hrdinky, čakajúcej na svojho milého, natočil kvôli úspore peňazí celý v ateliéroch, čo nemožno brať inak ako zásadný odklon od filmového smeru, ktorého bol zakladateľom.
Diváci samozrejme neboli ukrátení ani o najznámejšie režisérove diela ako Rocco a jeho bratia (1960), film o slobodnej vôli a všetkých jej úskaliach s výborným Alainom Delonom, a Gepard (1963), rekonštrukciu realistického románu o výmene aristokraciou podporovanej monarchie novou vrstvou, zloženou z povrchných zbohatlíkov. Nad rozporom medzi umením a každodenným životom uvažuje v Smrti v Benátkach (1971), prostredníctvom príbehu nezadržateľne starnúceho muža a príťažlivého mladíka reflektuje i svoju vlastnú homosexualitu.
Premiéry svojho posledného filmu Nevinný (1976) sa už Visconti nedožil. Zanechal však po sebe nezabudnuteľné diela, či už sa jedná o obdobie jeho ranej, angažovanej tvorby či tej neskoršej, dekadentnej. Okrem kompletnej filmografie celovečerných filmov „filmovka“ diváka zoznámila aj s jedným z troch poviedkových počinov. Dni slávy (1945), dokument o odboji proti fašistickej diktatúre, podáva svedectvo nielen o výnimočnosti talianskych umelcov na poli audiovizuálnej tvorby, ale i nehynúcu odhodlanú snahu o zmenu systému a o lepšie zajtrajšky celého národa.
Minulosť (ne) mlčí o budúcnosti
Fanúšikom Stopárovho sprievodcu po galaxii netreba zvlášť vysvetľovať, prečo sa práve 42. Letná filmová škola zamerala v sekcii Film a živá hudba na sci-fi snímky. Vďaka Douglasovi Adamsovi je číslo 42 pre daný žáner veľmi dôležité. Je to predsa odpoveď na základnú otázku života, vesmíru a všetkého! Návštevníci Uherského Hradišťa si tak každodenne mohli užiť ranný, nemý film z minulosti, ktorý rozpráva (samozrejme len za pomoci medzititulkov a obrazu) o svete budúcnosti. Poznaniachtivý divák sa teda oboznámil s absolútnymi počiatkami žánru a objavil budúcnosť tak, ako ju videli filmári takmer pred sto rokmi. Sekciu v sobotu vo veľkom zahájil výborný Metropolis (1926) nemeckého režiséra Fritza Langa. Príbeh boja medzi robotníkmi žijúcimi v podzemnom svete a zbohatlíkov užívajúcich si na ich úkor sa stal vďaka svojej ohromujúcej vizuálnej stránke, technickému spracovaniu a miestami prekvapivo presnej vízii budúcnosti nesmrteľným dielom. Bol by hriech v súvislosti s jeho projekciu nespomenúť bravúrny hudobný sprievod zoskupenia Forma, vďaka ktorému sa stal tento filmový zážitok naozaj nezabudnuteľným. Ďalší deň nasledovalo premietanie dánskej Cesty na Mars (1918) režiséra Holgera-Madsena. Pomerne naivný príbeh o vesmírnej výprave sa dotýka i problémov spoločnosti, akými sú alkoholizmus a násilie páchané nielen na ľuďoch, ale aj zvieratách. O hudobnú zložku sa postarala nevšedná skupina umelcov Kittchen to Mars, na čele s výrazným Kittchenom, ktorého exhibícia zložená zo slov, spevu a výkrikov bola síce miestami kontroverzná a vyvolala debatu, originalitu jej však uprieť nemožno.
Ani téma Konca sveta (1916) nezostala opomenutá. Dánsky katastrofický film Augusta Bloma, ktorý tematicky predchádza hitom typu Armageddon bol obohatený živou hudbou v podaní FlushButtons. O značne bizarný zážitok sa postarala ruská Kráska z Marsu (1924) Jakova Protazanova. Mladí sovietski inžinieri boli vypravení do vesmíru, kde nachádzajú nielen lásku, ale aj civilizáciu pripravenú na triedny boj a Veľkú revolúciu! Cestu za poznaním ruskej propagandy a jej skutočne originálneho marketingu nám ozvučilo kvarteto SafetyFirst. Program pokračoval výnimočne vtipnou Ženou na mesiaci (1929), v ktorej Fritz Lang po prvýkrát vo filme zobrazil stav beztiaže a vymyslel odpočet pri štarte rakety v podobe, v akej sa používa dodnes. Velezrada (1929) Brita Mauricea Elveyho zas premiérovo prichádza s nápadom videohovoru, ktorý hudobný doprovod Alphones vtipne ozvučili vyzváňaním z dnešného Skype-u. Sekciu zavŕšil dvojprogram: Mechanický muž (1921) Andrého Deeda bol divákom predstavený bohužiaľ len v krátkom fragmente, ktorý sa podarilo zachovať, nasledoval však krátky film Reného Claira, Paríž spí(1925). Tvorca sa v ňom vtipne zamýšľa nad tým, ako by asi vyzeral svet zastavený strojom času. Oba minimalisticky príznačne doprevádzal Jiří Bárta na svojom violončele. Ak ste ešte nepodľahli čaru nemého filmu, v Uherské –hradište sa to mohlo zmeniť. Nie je náhoda, že sú spomínané projekcie divácky najobľúbenejšie.
Mumlanie a agresívne kraby
Mumblecore je filmové hnutie, ktoré úzko súvisí s DIY (do it yourself) trendom a v histórii kinematografie by nemalo byť opomínané, i keď o ňom prostredníctvom tohto názvu možno mnohí počujete po prvýkrát. Meno pre tento filmársky prúd bez jasného manifestu a pravidiel vychádza z označenia pre mumlanie, z čoho už možno čosi málo vyvodiť. Extrémne nízkorozpočtové snímky, ktoré hraničia až s home videom, romantické komédie či drámy s minimom postáv, dominancia príbehov v meste žijúcich (bielych!) dvadsiatnikov, prirodzený, naturalistický (občas ťažko zrozumiteľný) slovný prejav. Všetky tieto črty obsahuje a sekciu na tohtoročnej filmovke otvoril zakladateľ tohto inštinktívneho prúdu film Funny Ha ha (2012) Andrewa Bujalskiho. To, že sa nejedná o hnutie so striktnými pravidlami, dokazuje i niekoľko snímok, ktoré mali diváci taktiež možnosť v Hradišti vidieť na veľkom plátne. Pytel na palici (2008) Jaya a Marka Duplassa predstavuje odklon žánrový, jedná sa totiž z časti o horor, možno ho teda nazvať už pomenovaním mumblegore. Liek na melanchóliu (2008) Barryho Jenkinsa zas búra stereotypy hnutia obsadením hlavných postáv černochmi a silnou rezonanciou rasovej otázky. Model stretnutia dvoch ľudí prežívajúcich krátkodobý románik však zostáva tradičným. Niektorým projektom sa síce podarilo získať viac finančných prostriedkov, no základným črtám mumblecoru zostali verné. Ako príklad možno uviesť Frances Ha (2012) Noaha Baumbacha, tentokrát na čele už s profesionálnou herečkou Grétou Gerwigovou.
V skupine nízkorozpočtových filmov zostaneme i v prípade Polnočných delikates, tentokrát však vystrieda kvalitu a uznanie i odbornej verejnosti filmový brak v podobe tvorby Roberta Cormana. „Filmovka“ uviedla nielen snímky pochybnej kvality, ktoré sám režíroval, ako Útok krabích monštier (1957), Kýbel krvi (1959) (myslím, že názvy hovoria za všetko), či adaptáciu poviedky E.A. Poe-a Jama a kyvadlo (1961), ale i filmy tvorcov, ktorí prešli jeho výučbou praktickej, komerčnej tvorby. K nim patrí i talentovaný Martin Scorsese a jeho Berta z dobytčáku (1972), Cirio H. Santiago s na nízke pudy útočiacim, eroticko-akčným snímkom Olítejmě (1972) o hravých letuškách, i sci-fi Sandor, vládca vesmíru (1980), pri ktorom si jeho tvorca Jimmy T. Murakami zjavne s maskami moc hlavu nelámal. Pokiaľ ste mali šťastie, užili ste si polnočnú projekciu i s originálnym, simultánnym prekladom. Stlmený originálny zvuk a fyzicky prítomní prekladatelia v reálnom čase za pomoci mikrofónov prekladali vtipné, naivné dialógy a často do nich vkladali vlastný komentár či nové významy. Odľahčenú zábavu na často nie zámerne vtipných filmoch komentár miestami obohacoval, často však skĺzal k interným vtipom, sústrediacim sa na okolie Uhereského Hradišťa, miestam a ľuďom k nim spätým, čím nechal nezainteresovaného diváka často v rozpakoch. Narážky na Pokemon GO (kto vie prečo ;)) však fungovali celoplošne.
V znamení Filipín, Poľska i Slovenska
Špeciálne miesto v tohtoročnom programe patrilo i často opomínanej, no napriek tomu plodnej kinematografii Filipín. Focus priniesol prierez historického, žánrového i artového filmu pochádzajúceho z tejto oblasti. Po boku Sedemdesiatich rokov (2002) Chita S. Roña, zachycujúcich pohnuté spoločensko-politické udalosti prostredníctvom osudov jednej rodiny, čarovného Kováča (2009) Maca Alejandreho, ktorý bojuje proti zlému čarodejovi utláčajúcemu chudobný ľud a pomerne aktuálneho Odobrať z priateľov (2014) Joselita Altarejosa, zaoberajúceho sa závislosťou na sociálnych sieťach a šialenstvám, ktoré sme schopné spraviť pre lásku, „filmovka“ bližšie predstavila i tvorbu režisérskej osobnosti Lina Brocka. Ten sa vo svojej tvorbe do veľkej miery zameriaval na zobrazenie života a problémov homosexuálnej menšiny, čo je zjavné i z jeho Machodancera (1988), príbehu chudobného mladíka z horskej dediny, hľadajúceho lepší život prostredníctvom prostitúcie a striptízových výstupov. Manila ve spárech světla (1975) predstavuje jeden z najzásadnejších filipínskych filmov, podobne ako Macho dancer rieši chudobu tunajšieho obyvateľstva a ukazuje život za prísneho Marcosovho režimu. Ikonickým sa stal taktiež jeho Insiang (1976), mapujúci prerod nevinného dievčaťa k chladnokrvnej beštii túžiacej po pomste.
Tak ako každoročne, i dnes boli diváci v Hradišti oboznámený s novými počinmi filmárov z Poľska, Maďarska, Slovenska i Česka. O tom, že tvorba príbuzných štátov nestúpa len svojou kvalitou, ale i návštevnosťou, svedčili plné kinosály, v ktorých sa filmy premietali. Výborná štúdia ženskej duše Spojené štáty lásky (2016), muzikálová verzia Malej morskej víly, Vábenie sirén (2015) či vtipné i dojemné zamyslenie sa nad životom a smrťou Moje dcéry kravy (2015) sa stali vrcholmi Poľskej sekcie. Tej maďarskej kraľoval oscarový Saulov syn (2015) i najnovší počin experimentátora Bence Fliegaufa Lily Lane (2016). Česi sa pochválili napríklad Rodinným filmom (2015) Olma Omerzu, novinkou Petra Václava Nikdy nejsme sami(2016) či svetovou premiérov komediálneho seriálu Cosmo (2016) z produkcie Českej televízie. Z pripravovaného 5-dielneho projektu mali diváci možnosť vidieť prvé tri časti, pri ktorých som osobne prežíval protichodné pocity. Hlavná dejová línia sústrediaca sa na tím „kozmonautov“, chystajúcich sa na let na Mesiac je vystavaná na priemerných vtipoch, ktoré však našťastie do trápnosti upadajú len veľmi zriedka. Rovina politickej satiry, ktorá sa do príbehu dostáva čoraz viac je však vtipná a trefná, ako to Česi vedia (viď. Kancelář Blaník).
A nakoniec Slováci sa pochlapili Červeným kapitánom (2016) Michala Kollára, koprodučnou Učiteľkou (2016) Jana Hřebejka so skvelou Zuzanou Mauréry v hlavnej úlohe i ambicióznym Čističom Petra Bebjaka.
Langerová, pokémoni, párty, divadlo a káva... veľa kávy...
O tohtoročnej „filmovke“ by sa toho dalo napísať ešte mnoho. Uherské Hradište sa počas nej každý rok nestáva len filmový rajom, ale rajom najrôznejších umení. Pokiaľ ste sa „siedmym umením“ na čas presýtili, nič vám nebránilo stráviť deň iným, určite tiež atraktívnym spôsobom. Bohatý sprievodný program už tradične zahŕňal skvelé koncerty, menovite musím spomenúť už tradične bravúrnu Anetu Langerovú, ktorej koncert 42. Letnú filmovú školu uzatváral. Aj divadlá pre dospelých i tých najmenších vo festivalových stanoch bavili mnoho divákov. Maniaci do appky Pokemon Go krochkali blahom, vábička na príšerky bola totiž zapnutá na festivalových miestach skoro nonstop .
Kto chcel fungovať všetky dni bez prestávky od rána do večera, bezpochyby vypil litre kávy či energeťákov. Vďaka blízkosti stánkov a stanov s výbornými nápojmi dobíjajúcimi energiu sa hravo dal celodenný program zvládnuť, v noci sa v Divadelnom stane každý večer však pili iné čarovné nápoje. Také, ktoré z vás spravia najlepšieho tanečníka široko ďaleko. Do tanca hral každý večer DJ, a tak ste sa mohli prakticky prehupnúť do ďalšieho dňa bez spánku. Skúsení návštevníci si však vždy čas na pár hodín spánku nájdu a síce s klipkajúcimi očami, ale i s nadšením na druhý deň v programe krúžkujú ďalšie filmy. Či ste program využili naozaj naplno, alebo ste zvolili pomalšie tempo, určite ste mohli preniknúť do špecifickej, priateľskej atmosféry tohto výnimočného podujatia. Čas zrazu začal plynúť inak, ocitli ste sa v unikátnom univerze, v ktorom jediným problémom je rozhodnúť sa, na ktorý film a do akej sály sadnúť, či uprednostniť koncert, divadlo alebo chill s priateľmi a koľko času venovať tomu nešťastnému spánku, aby ste boli schopní nevypadnúť z rytmu. Je síce ťažké sa po deviatich dňoch vrátiť do reálneho sveta a riešiť reálne problémy, oddych si ale zaslúži každý.
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Informácie o autorovi
Ďalšie články od tohto autora
- EMMAncipovaná krása (Kráska a zviera, 2017) 18. mar 2017
- PROFIL: Roy Andersson 18. dec 2015
- Profil: Paolo Sorrentino 08. dec 2015
- Keď nepriletí bocian 28. okt 2015