Stalo sa už tradíciou, že tretí júnový týždeň Trenčín a Trenčianske Teplice ovládne jedna z najväčších slovenských filmových udalostí. 23. ročník medzinárodného Art Film Festu prilákal v termíne 19. - 26. 6. 2015 tisíce pravoverných filmových fanúšikov zo Slovenska i zahraničia. A ja som pochopiteľne nemohol chýbať.
Art Film patrí medzi tie festivaly, ktoré sa snažia vybudovať pravú atmosféru a zázemie pre ideálnu dovolenku nielen filmami. Sprievodný program ponúkol prednášky, verejné diskusie, stretnutia so známymi tvárami slovenskej kultúrnej scény a takmer každý večer jeden z koncertov vybraných a uvádzaných hudobníkom Oskarom Rózsom. Počas festivalu prebiehala i dvojica výstav fotografií - jedna mapovala návštevy svetových hviezd na festivale, druhá priblížila miesta v Čechách, na ktorých sa natáčali známe filmy. Ďalšia výstava virtuálne sprístupnila známky vydané Poštovou bankou za posledných 5 rokov, a dozvedieť sa dalo tiež čo to o minulosti, súčasnosti a využití architektúry Trenčianskych Teplíc. Prejdime však k samotným filmom.
Z jedenástich titulov uvádzaných v Medzinárodnej súťaži hraných filmov som videl štyri. Najviac ma zaujalo 600 míľ mexického režiséra Gabriela Ripsteina, ovenčené cenou za najlepší debut na Berlinale. Nepredvídateľná, precízne minimalisticky zrežírovaná snímka s Timom Rothom si ma získala prácou s diváckym očakávaním, zmenami žánrov i hlavnej postavy, a hlavne, šokujúcou (vtipnou) pointou. Nasledovali dve etnické sondy. Napoly dokumentárna Sopka Ixcanul bola príjemným prvým stretnutím s guatemalským filmom. Sivas mi zasa nevyberaným spôsobom ukázala priateľstvo malého chlapca na východe Turecka s nájdeným psom, ktorý však Lassie nepripomínal ani náhodou (ako dokazujú odchody ľudí zo sály počas brutálnych psích zápasov v dlhých záberoch - toto nie je film pre slabé povahy). Z exteriérov malebnej novozélandskej krajiny so sebou privial Slow West čerstvý vietor do westernového žánru, originálny (čierny) humor, charakterné postavy a skvelú vizuálnu stránku.
Do zákutí európskeho filmu som nazrel trikrát. Prvý raz s Magickým dievčaťom, nečakaným španielskym prekvapením, so strhujúcim vývojom stále zložitejšieho mozaikového príbehu a brilantnou réžiou, ktorý sa ihneď zaradil medzi osobné vrcholy festivalu. Druhý raz s Úžasným Boccacciom bratov Tavianiovcov. Vykastrovaná adaptácia slávneho Boccacciovho Dekameronu pôsobiaca dojmom televízneho filmu, bola pre zmenu najhorším filmom. Posledným do trojice bol výborný Fúsi, horkosladký príbeh obézneho štyridsiatnika žijúceho s matkou, ktorý možno konečne nájde lásku, a dokáže čeliť spoločenským predsudkom.
Sekcia Láska a anarchia bola hodná svojho názvu. Nech už to bolo v drasticky intenzívnom portréte prehnitého ruského systému na ploche jedného domu a jednej noci (Hlupák), v zvrátene zábavnom pohľade notoricky nekorektného dokumentaristu Ulricha Seidla do rakúskych pivníc (V pivnici), v slobodnom mnohoznačnom putovaní Vigga Mortensena Patagóniou 19. storočia (Jauja), či v ďalšej mrazivej konfrontácii Jushui Oppenheimera s bývalými indonézskymi katmi pretrvávajúcimi na vysokých miestach (Podoba ticha) a fascinujúcej freske z Ruska blízkej budúcnosti o vymretí inteligencie (Pod elektrickými oblakmi), alebo poetickým čiernobielym pozorovaním posádky nákladnej lode na zaoceánskej plavbe (Transatlantický). Jediným sklamaním bol až príliš snaživý a nerozhodný pokus o dystopické podobenstvo Parabellum.
Trikrát som sa vydal na cestu Okolo sveta. Tou najvýraznejšou bol bezpochyby zásadný dokumentaristický počin Citizenfour o Edwardovi Snowdenovi, ktorý v roku 2013 vypustil prostredníctvom novinárov na verejnosť informácie o sledovaní elektronickej komunikácie agentúrou NSA. Len o niečo menšie nadšenie mi spôsobila novinka hviezdy amerického nezávislého filmu Hala Hartleyho, Ned Rifle. Cesta mladíka za nájdením - a zabitím - svojho otca, ktorý matke zničil život, nebola nikdy tak vtipná, plná bizarných postavičiek a pritom tragická. Argentínskemu Na úteku sa zasa darilo vyvolávať, i prostredníctvom kamery a prostredia, thrillerové napätie, no nad ľahký nadpriemer sa i kvôli občasnej hre na city tento film nevyšvihol.
Prísľuby z východu opäť zaplnili výdatné ázijské pokrmy. Nielen fanúšikovia dvoch dielov adrenalínovej akcie Prepadovka ocenili prierez indonézskou akčnou kinematografiou a filmovým priemyslom od nemej éry do dnešných dní v dokumente Garuda. V zahraničí oceňovaný námorný thriller More a hmla o skutočnej tragédii pri prevoze kórejsko-čínskych imigrantov by som, naopak, zaradil skôr k priemernej juhokórejskej produkcii určenej do kín. Brutálnu jazdu japonským pouličným životom a podsvetím v štýle 70. rokov ponúkla drsná kriminálka Svet Kanako o detektívovi, ktorý sa pri snahe nájsť vlastnú dcéru prepadá do stále hlbšieho morálneho bahna. Leto s Marnie bolo dojemnou rozlúčkou s animovanou tvorbou štúdia Ghibli, ktoré oznámilo koniec vlastnej produkcie. Dúfam, že len dočasne.
Tri najatraktívnejšie sekcie som si nechal na koniec. Focus: Ukrajina priniesol rozmanitý výber zo súčasnej hranej a dokumentárnej produkcie našej susedskej krajiny. Netradične bol však doň zaradený i jeden z prelomových nemých filmov slávneho dokumentaristu Dzigu Vertova Jedenásty rok. Unikátne však bolo i experimentálne Delírium, ktoré privádza samotného diváka do stavu podobného delíriu alebo pozoruhodné zachytenie udalostí na kyjevskom námestí Majdan (ktorý som následne videl ešte raz). Portrét sovietskej režisérskej legendy Paradžanov bol nanešťastie trochu skratkovitý a miestami chaotický ako život a dielo samotného Sergeja Paradžanova.
Focus: American Indies mi umožnil dohnať resty z americkej nezávislej kinematografie. Kultového Noaha Baumbacha som spoznal prostredníctvom jeho prelomovej modernej generačnej „rozprávky“ Frances Ha, a následne najnovšieho Kým sme mladí. V prípade druhého spomínaného trochu zamrzí, že sa snaží byť príliš mnohými filmami naraz. Neovládla sa o spoločníčke, ktorá učí klientov nebáť sa sexuality a prekročiť psychologické bariéry, ponúka síce veľmi netradičný príbeh, ale na jeho zvláštnosti poznať, že pôvodným zámerom režisérky bolo sci-fi. Dočasnýdomov o deťoch a mladých zamestnancoch detského domova pôsobil zasa nečakane realisticky a uveriteľne, pričom si ma získal i emočne. Očakávaným osobným víťazom sekcie bol druhý film jedného z najinovatívnejších mladých amerických režisérov Protichodnáfarba Shanea Carrutha. Pohlcujúci hlavolam som nevidel po prvý raz, v premiére na veľkom plátne, kam právom patrí.
Nakoľko patrím medzi festivalových nespavcov, užil som si i zopár snímok z polnočnej Nočnej prehliadky. Tú do veľkej miery ovládol závan 80. rokov, prítomný v čiernohumornom thrilleri Hosť, postapokalyptickom a správne krvavom „Mad Maxovi na bicykloch“ s tínedžermi, robotmi a superhrdinami Turbo Kid, a čiastočne, i v neotrelej variácii na zombie žáner Wyrmwood. Drastickým zážitkom bolo skĺbenie prvkov hororu, psychologickej drámy a záhady v rakúskom príbehu o matke a dvoch synoch žijúcich na okraji lesa Dobrúnoc, mami. Poslednú noc premietané tínedžerské sci-fi Signál až príliš bilo do očí snahou o efektnosť a jednoznačným faktom, že tvorcovia precenili svoje sily.
Suma sumárum, priniesol Art Film Fest pestrý program plný lákavých filmov a podujatí, v ktorom si niečo našiel každý. Predovšetkým však fungoval ako miesto, kde sa môžete stretnúť s priateľmi a na chvíľu si od všetkého oddýchnuť (čo som po dlhom školskom roku privítal). Nie je dôvod neveriť, že tomu tak bude i nabudúce.
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Informácie o autorovi
Mišo Baranovič Redaktor
Ďalšie články od tohto autora
- Cesta ženy z domácnosti za americkým snom (Joy, 2016) 04. feb 2016
- Adrenalín v krvi (Bod zlomu, 2015) 10. jan 2016
- Každá stena má dve strany (Izba, 2015) 31. dec 2015
- Koniec jedného fenoménu (Hry o život : Drozdajka 2, 2015) 24. nov 2015
- História a film ako mystifikácia (Stratení v Mníchove) 12. nov 2015