Nemálo slovenských i českých cinefilov už nedočkavo odpočítavalo každý deň do dvadsiateho piateho júla. Práve v tento deň totiž mesto Uherské Hradište už po štyridsiatykrát otvorilo brány všetkým filmovým nadšencom, ktorí sa neuspokoja s nádielkou v komerčných kinách a majú záujem dostať sa svojim obľúbeným snímkam pod povrch.
Popri festivale v Karlových Varoch, ktorý si postupne vybudoval zvučné meno nielen v Českej republike, určite stojí za pozornosť aj udalosť, akou je festival v UherskomHradišti. Na rozdiel od toho karlovarského ide o nesúťažný festival, zameraný na výchovu diváka a poskytnutie mu pokiaľ možno celistvého prehľadu o určitých smeroch, ktorým sa ten-ktorý rok venuje. Výnimočná atmosféra, ktorá rok čo rok návštevníkov vytrháva z reality a skutočne víta vo filmovom raji, zanecháva v cinefiloch rôznych vekových kategórii zážitok, ktorý si proste musia zopakovať. Štyridsiata, jubilejná, Letná filmová škola priniesla, rovnako ako ročníky pred ňou, opäť kvalitný filmový, odborný, ale i hudobný a divadelný program.
Zaostrené na Španielsko
Tradičná sekcia Fokus sa tento rok niesla v duchu súčasného španielskeho filmu. Z ponuky zloženej z tridsiatich filmov si divák mohol vybrať filmy rozličných žánrov, ktoré určitým spôsobom ovplyvnili španielsku tvorbu, či reprezentovali postupy, aké boli pre ňu v určitej dobe charakteristické. Návštevník mal možnosť bližšie sa oboznámiť taktiež s tvorbou dvoch významných španielskych režisérov, a to konkrétne s dielami Luisa Garcia Berlanga a Agustího Villaronga. Berlanga sa stal vďaka svojim kritickým snímkam popretkávaným trefným humorom po boku Picassa asi najvýznamnejším španielskym umelcom 20. storočia. Už jeho prvý film, Vítame vás, pán Marshall (Bienvenido Mister Marshall), ktorý sa dostal v roku 1952 do kinodistribúcie, sa vďaka svojmu kritickému obsahu a realistickej estetike postaral o opätovné prebudenie španielskej kinematografie. Augustí Villaronga bol tento rok bohužiaľ jeden z mála režisérov, ktorý si prišiel na Letnú filmovú školu (ďalej lfš) uviesť svoje filmy osobne a zostal i na debatu s divákmi po premietaní. Z jeho zatiaľ neveľkej filmografie mali diváci možnosť vzhliadnuť štyri filmy, na základe ktorých je možné spoznať jeho jedinečný filmový štýl, ktorý z režiséra robí autora v pravom slova zmysle. Zákonite ponurá atmosféra na pozadí občianskej vojny, traumatického detstva či boj s vlastnou (homo)sexualitou dáva možnosť rozohrať príbehy o hľadaní slobody a identity. Za svoje dielo Čierny chlieb (2010 – Pa negre) získal ako historicky prvý katalánsky film cenu Goya za najlepší film. Ako národný zástupca bojoval o nomináciu na Oscara. Aj vďaka, hlavne medzi mladými, obľúbenej sekcii Polnočné delikatesy zostaneme v juhozápadnej Európe a po minuloročných zombiehororoch sme si zgustli na horore zo španielskej kuchyne. Útok slepých mŕtvol (1971), Vraždiaci jazyk či Kanibalský sex (1980) – to sú názvy, ktoré vyslovene lákajú do kina a zaručujú skvelú, značne ironickú zábavu. Okrem úsmevnej klasiky však program priniesol aj jeden z najobľúbenejších hororových filmov poslednej doby Rec (2007), ktorý návštevníci lfš mali opäť možnosť vzhliadnuť na veľkom plátne.
Nemá Píča z hoven
Takmer neustriehnuteľná smršť vtipných dialógov, samo ironizujúce, groteskné postavy, bláznivý, sofistikovaný, romantický dej... Tak také sú screwbalovékomédie, charakteristické pre Hollywood tridsiatych a štyridsiatych rokov. Výber z tých najlepších priniesla tohtoročná lfš pre svojich návštevníkov v sekcii Filmová čítanka. Znalec klasickej hollywoodskej tvorby mi dá určite za pravdu, že staviť na komédiu z dielne Billyho Wildera či Ernesta Lubitscha nemôže byť krokom vedľa. Vychutnať si Byť či nebyť (1942), Jeho dievča piatok (1940), či Leopardiu ženu (1938) z veľkého plátna je skutočne jedinečný a príjemný zážitok.
Tak ako každoročne, aj tentokrát vo festivalových kinách Hviezda a v Slováckom divadle ožili nemé filmy veľkých režisérov z počiatkov kinematografie novým životom. Asi len málokto z nás si doma pustí také Rozmary osudu z roku 1919, pochopiteľne film bez akýchkoľvek dialógov (až na medzititulky) a hudby. Pustime ich však na plátno, na kraj pódia posaďme skupinu Zrní spoločne s hudobnými nástrojmi a nechajme sa očariť vôňou minulosti v spojení s lahodným indie popom. Pokiaľ už pre nič iné, minimálne pre tento magický zážitok sa na festival do Hradišťa rozhodne oplatí vydať. Sekcia Film a živá hudba bola tentoraz venovaná osudovým, „vamp“ divám nemého filmu. Mali sme možnosť vidieť Oheň (1915), s hudobným doprovodom Píče z hoven, Bellu Donnu, travičku (1923) v sprievode skupiny DVA, či Ženu bez studu (1928) spoločne s výbornými Bratmi Orffovými.
Retrospektíva býva každoročne venovaná režisérovi s veľkým menom. Tento rok to nebol nikto iný, ako génius s jasnou víziou, akoby mala kinematografia vyzerať, Robert Bresson. Po boku Andreja Tarkovského či Bélu Tarra patrí Bresson k režisérom, ktorého snímky obsahujú výraznú spirituálnu rovinu a počas projekcie menia tok času. Ten akoby sa počas sledovania jeho filmov extrémne spomalil, pokiaľ úplne nezastal. Slávny Denník dedinského farára (1951), Pickpocket (1959) či Lancelot od jazera (1974) tvorí len zlomok režisérovej filmografie, s ktorou sa mohol návštevník kompletne oboznámiť práve na 40. lfš. Lektorské úvody sa snažili priblížiť Bressonov štýl a postupy, neskôr jednotlivé filmy dokonca osobne uvádzala režisérova dcéra Myléne Bressonová.
Keď jedna diera nestačí
Rozhodne najkontroverznejšou sekciou filmového programu bola časť Spektra s názvom Porn-art. Vo filme sa v poslednej dobe čoraz viac stretávame s otvorenou erotikou a sexualitou, preto niet divu, že na tento fakt reaguje aj lfš. V tejto sekcii návštevníkom ponúkla 14 porno erotických snímok s hardcore sexuálnymi scénami, na základe ktorých si kládla otázku, či môže byť porno v istom zmysle umením. Filmy typu Shortbus (2006), plný nesimulovaného hetero i homo sexu, najrôznejších spôsobov sebaukájania, L. A. Zombies (2010), príbeh o zombie alfasamcovi „obšťastňujúcom“ nemŕtvych do najrôznejších otvorov (kreativita mu naozaj nechýba) alebo napríklad Chlípne denníky (2009), zložené z viacerých, feministicky ladených poviedok zaoberajúcich sa prevažne lesbickým sexom nie sú naozaj pre každého. Bolo pravidlom, že z filmov zo sekcie porn-art diváci so slabším žalúdkom, či tí konzervatívnejší, po pár minútach červenajúc sa, odchádzali. Za zmienku rovnako stoja nemecký, kontroverzný film o mladej exhibicionistke Vlhké miesta (2013), výborný počin srbskej režisérky Maja Miloš o rozpade hodnôt dnešných teenegerov Klip (2012) či film s tajomnou atmosférou, držiteľ queer Zlatej palmy z MFF Cannes obsadený výlučne mužmi Neznámy od jazera (2013).
Aj Britský sociálny film si našiel v tohtoročnom programe svoje miesto. Život dospievajúcich skinhedov nám priblížila už klasika Takéto je Anglicko (2006) z dielne Shane Meadowsa, s drzým chuligánom so záľubou v zbere zinku nás oboznámil Sebecký obor (2013) a bolestivý príbeh prvej lásky sme prežili s hlavnou hrdinkou vďaka Fish Tanku (2009).
Pre mňa osobne najpríjemnejším zážitkom bolo zoznámenie sa s tvorbou nezávislého amerického režiséra Todda Solondza. Retrospektíva priniesla kompletnú filmografiu tejto výnimočnej osoby s očarujúcim zmyslom pre čierny humor a dokonale ironické dialógy. Hoci je každý film z jeho dielne určitým spôsobom unikát, všetky spája prinajmenšom snaha šokovať a znechutiť diváka nemiestnymi žartmi cielenými na slabších jedincov. Šťastie (1998), Palindromy (2004), i najnovší Čierny kôň (2011), rovnako ako jeho ostatné diela stoja o divákovu pozornosť. Režisér sa, bohužiaľ, z vážnych dôvodov nakoniec nemohol osobne zúčastniť festivalu.
Nad Kolibou sa blýska
Ani domácej tvorbe nezostala lfš nič dlžná. Popri českých novinkách ako divácky obľúbenom Fair Play (2014) Andrey Sedláčkovej, režisérskom debute Jirku Mádla z perspektívy dieťaťa Pôjdeme k moru (2014) či jednému z najnavštevovanejších slovenských filmov Všetky moje deti (2013) Ladislava Kaboša, nemôžem zabudnúť ani na tohtoročné príjemné prekvapenie z dielne Petra Václava Cesta ven (2014). Snímka rozoberá život mladej rómky, ktorá sa snaží vymaniť zo zlej sociálnej situácie. Václav obsadil do hlavných úloh nehercov z rómskych osád, ktorí predviedli výkon, za ktorý by sa nemusel hanbiť nejeden profesionál.
Nielen českému majstrovi hravej, nápaditej a originálnej štylizácie, otcovi diel ako Adelaešte nevečerala (1977), nesmrteľných Troch veteránov (1983) alebo mládežou milovaným Nech žijú duchovia (1977) Oldřichovi Lipskému bola venovaná celá sekcia. Aj slovenským tvorcom sa dostalo priestoru. Tento rok si svoje čestné miesto v programe vybojovali dokumenty Zuzany Piussi, ktorá osobne diskutovala s divákmi a so svojimi skúsenosťami sa s návštevníkmi podelila aj v podobe prednášky. Vláda jednej strany, zobrazená v snímke Od Fica do Fica (2012), prehnitá slovenská justícia v Nemoci tretej moci (2011), ale i bolestivý koniec samostatnosti Koliby (2009) ako filmových ateliérov zarezonovali určite aj v očiach českých divákov.
Filmy a oveľa viac...
Cenu Asociácie českých filmových klubov, jedného z hlavných organizátorov lfš, si za odvahu prekračovať vo svojich dielach hranice osobne prevzal Peter Greenaway, ktorého osobité spojenie filmu a divadla, charakteristické nielen pre jeho posledný film Goltzius a spoločnosť Pelikán (2012), ktorý otváral celý festival. Diváci mali rovnako možnosť navštíviť jeho interesantnú prednášku na tému smrti kinematografie. Smrť je Greenawayovi výnimočne blízka, ako sám tvrdí, „na svete sú doležité iba sex a smrť, nič viac.“. Výročnú cenu si prevzal i Bertrand Tavernier, herec Josef Somr známy z premietanej českej klasiky Ostro sledované vlaky (1966) i bývalý predseda AČFK Jan Kastner.
Rovnako ako v kinách, sa vo večerných hodinách každý deň premietalo aj pod holým nebom, a to hneď za kinom Hviezda i na námestí. Premietaniu každý deň predchádzal koncert kvalitných českých či slovenských interpretov ako sú Dan Bárta, Jana Kirschner, spomínané Zrní, DVA, či jeden z posledných koncertov Bratov Orffovcov. Nebola by to jubilejná lfš, keby každý z koncertov nebol pre návštevníkov a obyvateľov mesta zadarmo.
Každý večer taktiež v stanoch za Hviezdou čakala na zábavychtivých cinefilov párty v Kabinete múz. I Balkánsky bašável sa stretol s veľkým ohlasom. Škoda len nočného pokoja a každodenného konca zábavy o druhej ráno. Blízky Klub Mír však hostil „nespavcov“ a milovníkov alkoholických nápojov do neskorých ranných hodín.
Aj divadelní priaznivci si prišli na svoje. Za všetky spomeniem Dejvické divadlo, ktoré zo svojho repertoáru vybralo Upchatý systém, v ktorom predstavilo výborných hercov, známych nielen milovníkom českej kinematografie Ivana Trojana i Miroslava Krobota. Divadlo Vosto 5Slzy ošľahaných mužov, Mestské divadlo Zlín prišlo s hrou Albertine Sarrazinová: Kabaret Astragal. I JAMU z Brna sa predstavilo s divadelnou hrou The Sunset Limited.
Vzhľadom na rozsah tejto reportáže nie je možné uviesť kompletný tak bohatý filmový, odborný či divadelný program 40. Letnej filmovej školy. Verím však, že výber z tohtoročnej ponuky na vás spravil dostatočný dojem a budúci rok sa spoločne stretneme na už štyridsiatom prvom ročníku. Všetci „Zapáleni filmem“, spojte sa! Uherské Hradište čaká.
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Informácie o autorovi
Ďalšie články od tohto autora
- EMMAncipovaná krása (Kráska a zviera, 2017) 18. mar 2017
- Deväť dní vo filmovom raji 27. aug 2016
- PROFIL: Roy Andersson 18. dec 2015
- Profil: Paolo Sorrentino 08. dec 2015
- Keď nepriletí bocian 28. okt 2015