„To je nuda“ povie si dnešný divák pri sledovaní hollywoodskych klasík, potom ako romantická scéna skončí pri pár letmých bozkoch a nasleduje prestrih na dvojicu zobúdzajúcu sa na druhý deň v posteli. A pri tom to nebolo vždy tak.
S filmom a divadlom bol vždy problém. Kto tvrdí, že láska nemá hranice, ten sa kruto mýli. Vezmime vzťah dvoch ľudí, ktorí sa úprimne milujú. Zdravý rozum káže, nechajme ich v intimite samých, len jedného pre druhého. Čo sa ale stane, pokiaľ chcem tento vzťah umelecky zachytiť? V literatúre to veľký problém nie je, väčšinu práce odvedie len naša predstavivosť, v maľbe je to trošku horšie, s filmom a divadlom je to potom už úplná katastrofa. Herci nežijú skutočnú realitu, len ju stvárňujú. Do akej miery je ale potom imitovanie reality ešte morálne akceptovateľné a kedy už nie? Kedy sa umenie stáva pornografiou? Čo je na plátne prípustné a čo už nie?
Nachádzame sa v roku 1896, v ranej ére kinematografie, film je skoro ešte v plienkach a už je na svete prvý škandál. Snímka sa volá The Kiss a môžete 3-krát hádať, o čom asi bol. Zaujímavé bolo, že bozkávajúci herci neboli vôbec pekní ani na pomery tých čias. Čo by som to bol za človeka, keby som vám nedoprial tento grandiózny filmový zážitok.
Dnešnej morálne prehnitej spoločnosti to môže pripadať smiešne, ale v roku 1896 išlo o vážnu vec.
Ďalší veľký boom prišiel v Amerike v 30. rokoch a to vo forme raných hudobných muzikálov. Amerikou zmietala hospodárska kríza, ľudia mali toho po krk a potrebovali sa na chvíľu uvoľniť. Zvukový film ponúkal presne to pravé prostredníctvom značne schematických muzikálov, ktoré ale rozhodne mali niečo do seba. Ženské nohy! Všetci dobre vieme, že ženské nohy sú mimoriadne príťažlivý objekt a režiséri tridsiatich rokov to vedeli o to lepšie. Muzikály tej doby boli mimoriadne sexi a ja vám ako ukážku ponúkam „plavkovú“ scénu z filmu Footlight Paradise, ktorý je sám o sebe mimoriadne nohatý. K tomu pripájam plagát, určite poteší nejedno oko.
Po dobe uvoľnenia musí automatický prísť obrat opačným smerom. Nič sa ale neudeje skokom, skôr postupne. Vráťme sa o 10 rokov naspäť, do prvej polovice dvadsiatych rokov. Vtedy vznikol Haysov kód a išlo o súbor cenzúrnych odporúčaní, ktoré vstúpili do dejín s pomenovaním: Don'ts and Be Carefuls. Will H. Hays bol presbyterián tj. kresťan protestant, konkrétne kalvinista. Netreba ale z Haysa hneď robiť bigotného inkvizítora brzdiaceho pokrok, také jednoduché to zase nie je. Samotný Hollywood Haysov kód potreboval, nakoľko spoločnosť bola značne pohoršená hollywoodskymi škandálmi. V 37 amerických štátoch bolo vďaka politickým tlakom roku 1921 zakázaných cez sto hollywoodskych filmov. Samotný Hays bol v tej dobe vnímaný skôr ako záchranca, ako dokladá aj dobová karikatúra z roku 1922.
Haysove odporúčania boli však vo veľkom odignorované, ako dokladá aj naše nohaté video a preto nasleduje doba razantnejších opatrení.
13. júna 1934 vznikla Production Code Administration (PCA), ktorá dozerala na dodržiavanie Haysovho kódu v praxi a ak boli filmy prípustné na premietanie, udeľovala im certifikát. V praxi to znamenalo hlavne vykázanie vulgarizmov, sexu a pozitívne vykreslených zločincov z kinosál až niekedy do konca šesťdesiatych rokov, kedy vznikajú prvé pornografické snímky, voči ktorým už Haysov kód nemá šancu.
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Informácie o autorovi
Ďalšie články od tohto autora
- Nenáročná zábava s náročným rozpočtom (Kong: Ostrov lebiek, 2017) 26. mar 2017
- Fanservis pre náročných (T2 Trainspotting, 2017) 24. feb 2017
- Keď sa príliš tlačí na pílu (Divoké vlny 2, 2017) 11. feb 2017
- The Lord of the Rings – to najlepšie, čo sa na internete urodilo 18. jan 2017
- Magická tragédia v cukríkovom balení 23. dec 2016