Rozprávky sú bezpochyby súčasťou dospievania každého z nás. Poskytujú nám síce idealistické, ale stále pre morálku dôležité informácie – dobro vždy zvíťazí nad zlom a niet väčšej sily, ako je sila pravej lásky. Dnes už túto úlohu zastupujú americké animované filmy, ale pre skôr narodené generácie boli alfou a omegou hrané rozprávky hlavne českej či československej produkcie. Veľa z týchto rozprávok s nami vyrástlo – aj keď už dávno nie sme vo veku, kedy veríme na princezné a kúzla, možnože niektorí už neveria ani na pravú lásku, no stále sa k nim radi vraciame. Mení sa však pohľad, akým na ne nazeráme. A zisťujeme, že sa za základným posolstvom – boj dobra a zla – skrýva i niečo iné.
Jedným zo základných motívov takmer všetkých rozprávok je pravá láska. Princ stretne krásne dievča a po prekonaní mnohých nástrah z nej spraví svoju princeznú. Kvôli láske na prvý pohľad je ochotný mnohokrát riskovať aj svoj život. Nádherná predstava, však? Je to však v skutočnom živote nezrealizovateľná hlúposť. Ako niekto môže postaviť svoje životné šťastie na jednom stretnutí, jednom pohľade či jednej vypočutej piesni od krásnej dievčiny, ktorá smutne spieva v záhrade? Krásnym príkladom je vianočná klasika Tři oříšky pro Popelku (1973). Princ po jednom tanci so záhadnou kráskou prehlási, že sa zamiloval a že sa bude ženiť. Nevadí, že zo svojej nastávajúcej videl len oči. Čo ale naša Popelka? Okrem krásy sa vyznačovala i nesporným intelektom. Princa stretla v krásnych šatách až na tretíkrát – a prvé dva razy jej dokázal, že je nafúkaný, arogantný a egocentrický. Na rozdiel od Snehulienky, Šípkovej Ruženky a všetkých zakliatych princezien, ktoré strážia draky a obri, Popoluška princom zachránená nebola. Čo ju teda viedlo k tomu, aby bola viac než ochotná si ho vziať? Neviem, čím sa dala opantať, ale povahové kvality to neboli.
Pri koncepte pravej lásky ešte chvíľu ostaneme, pozrieme sa však na ňu z opačného konca. Pamätáte sa na krásnu bojovníčku, princeznú Fantaghiro (1991)? Okrem krátkych vlasov sa do našich sŕdc zapísala aj nekonečnou láskou k Romualdovi, za ktorú musela mnoho dielov bojovať. O to studenšia bola sprcha, ktorú nám pripravili tvorcovia v poslednom príbehu ságy. Fantaghiro (očarovaná, to sa jej musí uznať) sa v začarovanom svete stretne s tulákom Ariesom, do ktorého sa zamiluje, lebo bola donútená zabudnúť na Romualda. No i potom, ako si na svoju lásku spomenie, ostáva s Ariesom. Je síce pravda, že sa z daného sveta nemá ako vrátiť do toho svojho. Ale bolo od divákov až také naivné dúfať, že vzhľadom na hĺbku lásky, ktorú nám niekoľko dielov predtým tvorcovia prezentovali, sa naša princezná bude snažiť zo všetkých síl vrátiť za milovaným Romualdom? Na detskú rozprávku to bolo neobyčajne racionálne zváženie situácie...
Rozprávky nám čo-to prezradia i o stave spoločnosti. Napríklad o jej ideáloch. V nesmrteľnej ruskej rozprávke Mrázik, ktorú každý z nás určite videl viackrát, ako sa dá spočítať, spočiatku dosť negatívne vytŕča postava Ivana. Ako sám o sebe povie, pekný je i múdry je. Je to však neuveriteľne narcistický sebec, ktorý nehľadí na potreby iných ľudí. Scéna, ktorá zobrazuje jeho odchod z rodnej dediny, však ukazuje i niečo iné – dievčatá, okolo ktorých prechádza, ho neskutočne zbožňujú. Naozaj môže byť niekto takýto prototypom ideálneho a žiadaného muža? Teraz neviem, či to horšie vypovedá o ňom, alebo o nich. Ku cti mu slúži aspoň to, že sa zmenil a zachránil Nastenku.
Najhoršie je však to, že podobné myšlienky nenapadnú vekovej skupine, ktorej sú rozprávky určené. Napadnú už trochu dospelejším, viac poznačeným mysliam. Nevieme sa už na ne a na ideály, ktoré reprezentujú, pozerať naivne. Aká veľká je však ich moc, keď ich napriek tomu stále znova a znova pozeráme?
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!