Jaroslav Vojtek - Naše postoje a činy vytvárajú kvalitu nášho bytia

Jaro Vojtek vyštudoval dokumentárnu tvorbu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Dnes patrí medzi úspešných slovenských filmárov s množstvom ocenení. Vo svojich filmoch sa zaoberá sociálnymi problémami, smutnými rodinnými osudmi a témami, o ktorých si myslí, že sú dôležité a treba o nich rozprávať. Nedávno sa pustil do niečoho celkom nového a nakrútil celovečerný hraný film Deti, ktorý sa prvý krát objavil na festivale Cinematik v Piešťanoch a odvtedy koluje po slovenských a českých kinách. O svojom novom filme nám porozprával v nasledujúcom rozhovore.

V kinách práve uvádzajú tvoj prvý celovečerný hraný film Deti. Prečo si sa rozhodol ísť cestou hraného filmu?

V dokumentárnych filmoch, ktoré som nakrúcal predtým, mi ostalo veľa nedopovedaných tém, ktoré sa cez tvar dokumentu nedali prerozprávať. Tak sme si so scenáristom Marekom Lešťákom povedali, že hraný film nám môže tento priestor poskytnúť. V dokumente sa niekedy musia niektoré situácie, témy a výpovede z etických aj morálnych dôvodov vystrihnúť. Hraný film je fabulácia bez reálneho autentického hrdinu, takže si môžeme viac dovoliť. Herec stvárňuje naše názory a všetci vieme, že to nie je jeho skutočný život. Tiež som si chcel vyskúšať réžiu v hranom filme, prácu s hercami aj nehercami. To, ako sa vytvára nový svet.

Bolo pre teba ťažké pridŕžať sa železného scenára, keď si zvyknutý na dokumentaristickú voľnosť?

Nie, bola to pre mňa nová skúsenosť, ktorá mi po dokumente vyhovovala. Bol to „ luxus" napísať si dialógy aké chcem, vytvoriť si hereckú situáciu o akej som mal predstavu. To v mojich dokumentoch autentického typu nie je možné. Trpezlivo musím čakať, kedy želaná situácia príde a byť na ňu pripravený. Musím veľa pracovať s postavou pred samotným nakrúcaním. Získavať jeho dôveru pred, aj počas samotného nakrúcania. Niekedy týždne a mesiace čakať na jednu vetu, situáciu... Preto som si spôsob hraného filmu „užíval". Herci zahrali a povedali čo som chcel a vytvorili situácie , aké som potreboval. Dokonca si do určitej miery ešte upravovali texty, aby sa im lepšie hovorili, takže predsa tam bola nejaká voľnosť.

Čo ťa viedlo k tomu nakrútiť film, ktorý sa primárne nevenuje sociálnym témam, ale zaoberá sa skôr rodinnými vzťahmi a emóciami?

Témy vychádzajú z predošlých dokumentov, ale aj z toho čo vidím okolo seba. Sám mám dve deti a viem aký je dôležitý vzťah rodič – dieťa. Sú to vzťahy, ktoré si nevyberáme. Podľa mňa je to jedna z najťažších vecí, s ktorými sa v živote stretávame a neustále riešime. Nemám návod na to, ako ich mať čo najlepšie, preto sa snažím ako filmár o nich hovoriť, otvárať tento priestor. Priestor, ktorý sme si zažili každý a v rôznych podobách. Ovplyvňuje nás to po celý zvyšok života, aj keď si to niekedy neuvedomujeme, alebo nechceme pripustiť. Niekedy sú tie vzťahy veľmi bolestivé a zanechávajú v nás jazvy. Chcel som, aby sa rodičia, ale aj deti, snažili viac vnímať, že čas sa nedá vrátiť. Aby sme chápali, že je na nás aký si vytvoríme život. Naše postoje a činy vytvárajú kvalitu nášho bytia.

V poslednej dobe v kinách častejšie vidíme poviedkové filmy, viď Slovensko 2.0? Myslíš si, že to bude v budúcnosti trend? Aký je dôvod pre vznik filmu tohto typu?

Nie, myslím si, že nie. Je to viac-menej náhoda, že v takom krátkom čase vznikli filmy tohto typu. Ja som chcel prerozprávať štyri rôzne pohľady na vzťahy rodičia – deti a naopak. Nechcel som jednotlivé poviedky dramaturgicky viazať. Jediné spojenie je, že každá postava v poviedke ide z bodu A do bodu B, aby si niečo uvedomil, prišiel k nejakému zásadnému poznaniu a rozhodnutiu. Tak preto štyri poviedky. Ale nehodlám tak točiť ďalšie filmy. Je to len o tom, aby forma podliehala téme.

Vo filme Deti sa spolu s nehercami objavujú aj profesionálni herci. Ako sa ti s nimi spolupracovalo?

Bolo to veľmi zaujímavé. Je to koncept, nad ktorým som rozmýšľal už pri vzniku scenára. Obsadil som nehercov kvôli autentickosti. Dokonca pochádzajú z dediniek a miest kde žijú. Bolo pre nich jednoduchšie stvárňovať postavy v priestoroch, kde tieto príbehy vidia na vlastné oči a poznajú ich. Tým, že hrali spolu s hercami, tak sa niečo od nich naučili a cítili istotu - vedenie. No a herci zase boli o to autentickejší, lebo nechceli prehrávať nehercov. Takže to boli spojené nádoby, kde sa všetko vyrovnalo.

Ako dlho trvala príprava tohto filmu? Aké skúsenosti si získal počas nakrúcania?

Filmu predbiehala asi dvojročná príprava. Veľa času nám zabralo hľadanie vhodných lokácií. V podstate casting a lokácie sa robili na štyri filmy. Dal som si záležať, aby priestory boli čo najpravdivejšie. Preto sme nakrúcali v reálnych domoch, bytoch, kde počas nakrúcania žili ľudia. Volám to slovenský neorealizmus. A potom veľa prípravy zabralo cestovanie nehercov. Bolo ich veľké množstvo a nebolo jednoduché sa rozhodnúť. Taktiež veľa času zabralo písanie technického scenára. Každý záber som mal s kameramanom premyslený a napísaný.

Čomu sa momentálne venuješ?

Práve som dokončil celovečerný dokument Tak ďaleko, tak blízko, o štyroch rodinách, ktoré sa starajú o deti s autizmom. Na jar príde do kín. Lietam do New Yorku, kde pre Českú televíziu nakrúcam portréty hokejistov NHL. Potom mám roztočený dokument o prácach v zahraničí, no a samozrejme starám sa o nový prírastok v rodine. Štvormesačnú Dorotku :-)

Na čom si bol naposledy v kine?

Bol som na filme Ida. Krásny film. Úžasne režijne zvládnutý.

Informácie o autorovi

Marek Suchitra Redaktor

Marek Suchitra zatiaľ o sebe nezverejnil žiadne bližšie informácie.

Ďalšie články od tohto autora

• Dračie preteky (Ako si vycvičiť draka 2, 2014) 18. jún 2014
• Mátyás Prikler - každý máme viacero identít 02. máj 2014
• Väčšie, krajšie a lepšie (Rio 2, 2014) 15. apr 2014
• Oľga Záblacká - Túžim nakrúcať filmy 27. mar 2014