Svetlá v kine zhasli a sálou sa nieslo vzrušené šepkanie. Na druhej strane plátna sa však okolo Sophie rozľahlo ticho, aké doposiaľ nezažila. Možno to je tá povestná hodina bosoriek, výnimočná chvíľa uprostred noci, keď každé dieťa a každý dospelák spí hlbokým spánkom, keď všetky tmavé veci vychádzajú z úkrytu a patrí im celý svet. Sophia zrazu skamenela a šum v kinosále utíchol. Tam po druhej strane ulice sa niečo približovalo. Bolo to niečo čierne... Niečo vysoké a čierne... Niečo veľmi vysoké a veľmi čierne a veľmi štíhle...
Opäť raz sa nám naskytla príležitosť nakuknúť do fantastického sveta známeho britského autora bestsellerov, Roalda Dahla, aj cez biele plátna kín, a tento krát v priam gigantických rozmeroch. Dobrodružného príbehu malej siroty Sophie a jej dobrosrdečného kamoša zo sveta obrov sa totiž ujal legendárny Steven Spielberg, velikán filmového priemyslu. Už od detstva prechovávam ku Kamošovi obrovi, ako aj k mnohým ďalším Dahlovým detským románom vrúcne sympatie, niet teda divu, že som sa filmovej adaptácie trochu obávala. Dahlova nespútaná fantázia a originalita poskytovala tvorcom nekonečnú paletu možností na realizáciu hoci aj tých najrozmarnejších filmárskych chúťok a bolo by pochopiteľné, keby sa odtrhli z reťaze. Našťastie som si mohla spokojne vydýchnuť, Spielberg a jeho družina sa s Dahlovým príbehom vyhrali nadovšetko úctyhodne a hlavne s citom.
Vypravili nás nielen na cestu do krajiny plnej zázrakov a snov, ale tak trochu aj na cestu do našej kinematografickej minulosti. Kamoš obor sa totiž hrdo a bezstarostne valí proti prúdu moderných rozprávok, na aké sme si v poslednej dobe zvykli. Odoláva šialenému kolotoču neutíchajúcej akcie a bláznivej zábavy a napreduje svojim vlastným tempom a štýlom, ktorý mu oveľa viac pristane. Tvorcovia vystihli tú správnu mieru ingrediencií, vďaka ktorým sa nám dostalo vyváženého zážitku. Dahlov svojrázny drsný humor je dômyselne vyhrotený práve tam, kde najlepšie funguje, inokedy som si zas takmer obhrýzla nechty od starosti o dievčatko a milého veľkáča, napätia aj humoru má film rozhodne dosť. Som však vďačná tvorcom, že to zubami - nechtami neťahali do extrémov a nechali aj priestor na štipku smútku, nostalgie či dokonca lásky, dovolili príbehu pokojne plynúť v jeho vlastnej prirodzenosti.
Kamoš obor sa poriadne zahráva aj s našimi zmyslami. Vizuálne vskutku vyšperkované prostredie, množstvo efektov a krásnych detailov, obrov domov, ktorý pre nás, tvorov bežnej ľudskej veľkosti otvára akýsi nový zvláštny svet, a to všetko príjemne dotiahnuté hudobným doprovodom. Spomenutiahodnou drobnosťou, možno nie až tak drobnou, sú ilustrácie Quentina Blakea, verného spoločníka celej Dahlovej tvorby pre deti, šikovne zakomponované aj do filmu.
Jednoznačným zásahom do čierneho bol výber hercov a charakterové poňatie každej jednej z postáv. Sophia (Ruby Barnhill) nie je typicky krásne ani extrémne chytré či mimoriadne vyspelé dievčatko, no práve preto si ju rýchlo obľúbime. Jej naivná detská odvaha ju dovedie k bláznivému plánu na záchranu sveta, ale nakoniec, prečo nie? Keď po jej boku stojí gigantický prívetivý starý pán so „švihopokrčenými“ ušami, ktorými počuje aj to, o čom sa iným môže iba snívať. Treba uznať, že zväčšený Mark Rylance zvládol poslanie získať si srdce nielen Sophie, ale aj divákov dokonale, a to najmä vďaka svojmu vľúdnemu vzhľadu a sympatickému vystupovaniu (najradšej by som si ho zobrala domov).
Jediným malým sklamaním bolo pre mňa možno spracovanie záveru, ktorý sa mi zdal priveľmi sentimentálny a sladký. Prijala by som niečo živšie a pre celý príbeh výrečnejšie. No celkovo som veľmi spokojná s tým, ako to dopadlo. Kamoš obor to prežil a zachoval si vlastnú dušu aj tvár. Moje detské ilúzie neboli zruinované, naopak, tvorcovia ho povýšili na originálnu a krásnu ilustráciu jeho knižnej verzie a zároveň plnohodnotný rodinný film aj pre tých, ktorí knihu nikdy nečítali.
Naše hodnotenie
Informácie o filme
Kamoš Obor The BFG
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!