V roku 2011 prišiel ako blesk z jasného neba film Zrodenie planéty opíc. Remake prastarej (ale kultovej a stále dobrej) Planéty opíc (1968), v ktorom namiesto digitálnych efektov boli herci v maskách opíc, aké dnes už kúpite i pri pokladni počas Halloweenu. Pôvodná Planéta opíc pracovala hlavne so šokujúcou pointou. Celý film držala diváka v presvedčení, že sa odohráva na cudzej planéte, ktorú ovládli múdre opice a ľudia sú len otroci. Na konci prišiel úžasný zvrat s kultovou scénou – Socha Slobody utopená v piesku a zistenie, že sa všetko odohrávalo na Zemi.
Nikto prerábke neveril, ale nakoniec recenzenti i diváci po celom svete dostali vynikajúci film, ktorý kvalitatívne snáď i prekonal originál. A hlavne si išiel svojou cestou. V ňom ľudia vo výskumnom laboratóriu experimentovali s vírusmi a jeden z nich spôsobil, že opice získali ľudskú inteligenciu a vedomie. Jeden z experimentov, mladý šimpanz Ceasar unikol a dal dokopy v lesoch San Francisca ostatných zo svojho rodu. Navyše z laboratórií unikla aj nákaza, ktorá zasiahla ľudstvo a to začalo vymierať. Zákonite prišlo pokračovanie Úsvit planéty opíc (2014), tentokrát už pod režisérskou taktovkou Matta Reevesa (Cloverfield). Kvalita ostala a dnes tu je vyvrcholenie opičej trilógie. Vojna o planétu opíc môže začať!
Posúvame sa dva roky za udalosti v Úsvite. Ľudstvo stojí na pokraji vyhynutia, Ceasar, charizmatický šimpanz a vodca opíc, niekam zmizol, inteligentné ľudoopy vládnu lesom a bojujú s poslednými zvyškami ľudí. Podarí sa zachrániť našu rasu, či Zem totálne ovládnu opice? Do toho prichádza ďalšia nečakaná hrozba v podobe nového nepriateľa.
Ak i človek nevidel predošlé filmy, všetko sa pekne zhrnie na začiatku. Občas sa síce zjaví flashback nepriateľského Kobu – hlavného Ceasarovho protivníka z dvojky, ktorý neznášal ľudí, ale to je všetko. Finále si užije i divák opicami nepobozkaný.
War for the Planet Apes patrí k budúcnosti filmu. Pre mňa je to prvý film, kde digitálne upravení herci vzbudzujú viac emócii ako živí. Zásluhu na tom majú hlavne novozelándskí digitální kúzelníci z WETY a Andy Serkis, ktorý opäť bravúrne zahral Ceasara. Efekty sú opäť o triedu lepšie ako v Úsvite a posúvajú technológiu o kus vyššie. CGI opice sú na 100% uveriteľné a pôsobia ako živé. Úplne sa stiera rozdiel medzi digitalizovaným a živým herectvom. Vlastne som si celý film ani neuvedomil, že pozerám na čosi vytvorené na zelenom pozadí.
Vojna o planétu opíc začína ako klasický vojenský film, po chvíli však ukáže svoju pravú tvár vo forme postapokalyptického putovania Ceasara za pomstou až k poslednej arche ľudí. Tou je zasnežená hranica Kalifornie a karanténna stanica. Tu vládne šialený plukovník McCullough (Woody Harrelson – mimochodom, pri svojej postave sa Harrelson inšpiroval plukovníkom Kurtzom z Apokalypsy (1979)) a apokalyptický súboj medzi ľudmi a opicami sa stáva realitou. Celý film smeruje práve k záverečnej konfrontácii medzi opicami vedenými Ceasarom a zvyškom ľudí, ktorým velí práve plukovník. Z trailerov som mal dojem, že film bude nudná vojenská dráma plná výbuchov a akcie. Nemohol som sa viac mýliť. Vojnová scéna má asi 5 minút, zvyšok stopáže je mix westernu ako od Clinta Eastwooda, post-apokalyptického putovania krajinou à la Cesta (2009) a Copollovho vojenského majstrovkého diela Apocalypse Now (1979). Najväčšie grády má dlhý dialóg medzi plukovníkom a Ceasarom o potrebe nemilosrdnosti. A práve najväčšiu výčitku mám k spomínanej bojovej scéne, kde si dáva logika poriadny dúšok z bourbonu a zaráža prílišným zjednodušením. Je síce efektná, bravúrne zrežírovaná v spomalenom zábere plnom výbuchov, ale pozorný divák si všimne, že je nasilu rýchlo odbitá.
Natočené to je úžasne. Hneď prvá pralesná scéna je plná výškových preletov kamerou nad hlavami strieľajúcich strán, prírodné scenérie sú čarokrásne. Krajina sa putovaním mení na zasneženú tundru a každý jeden záber vyzerá premyslene so silným vizuálnym cítením. Celý film je pretkaný clivými mikropríbehmi medzi opicami i ľuďmi. To všetko funguje na jednotku aj vďaka famóznej hudbe Michaela Giacchina (Spider-Man: Homecoming). Takú presne s citom priliehajúcu hudbu na konkrétne scény som dávno nepočul. Síce je minimalistická, ale vždy keď treba, príde ten vypätý motív aký čakáte. Pri emóciách zas rozochveje tú správnu strunu, spomalí a i z najväčšieho cynika (to musí byť ten barbar, čo pozeral v tmavom kine do mobilu) vytiahne slzičku. Strih zvuku spolu s digitálnymi efektmi sú hodné Oscara.
Vojna o planétu opíc je príbehom o postavách, ktoré musia robiť zlé veci, aby prežili. Je o obetovaní sa za priateľa, o pomste i odpustení a o šialenstve i nádejí na pokraji hynúceho sveta. Vojna je len nevyhnutné vyústenie konfrontácie dvoch znepriatelených rás. Inteligentných opíc, ktoré sme sami stvorili a degenerujúceho prežívajúceho ľudstva. Vojna o planétu opíc nie je dokonalý film. Nie je to ani veľkolepý blockbuster s jasne určeným dobrom a zlom. Je to ale dialógovo premyslená ťažká emočná cesta, o ktorej sa dá premýšľať ešte dlho po návšteve kina. A vyzerá úžasné s nádherným soundtrackom.
Naše hodnotenie
Informácie o filme
Vojna o planétu opíc War for the Planet of the Apes
- Spojené štáty, 2017, 143 min.
- Žáner: Sci-Fi, Akčný, Dráma, Dobrodružný
- Réžia: Matt Reeves
- Scénar: Matt Reeves, Mark Bomback
- Kamera: Michael Seresin
- Hudba: Michael Giacchino
- Strih: William Hoy
- Obsadenie: Andy Serkis, Woody Harrelson, Judy Greer, Steve Zahn, Gabriel Chavarria, Sara Canning, Max Lloyd-Jones, Alessandro Juliani, Chad Rook, Amiah Miller, Billy Wickman
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!