Antické Grécko evokuje predovšetkým vyspelú kultúru, rozvoj filozofie a umenia. Chronologicky mladšie obdobia si často brali príklad práve z antiky a aj dnes v nej mnohí umelci nachádzajú bázu svojich diel. Samozrejme, že staroveké Grécko ešte nedisponovalo technológiami, ktoré by umožňovali uvádzanie predstavení v kinách, avšak, toto obdobie podobu dnešného filmu rozhodne ovplyvnilo. Ako?
Súčasným študentom filmového umenia prejde rukami (očami, mysľou) nejedno dielo antického sveta. Od komédií cez eposy až po tragédie.
Za prečítanie (i úvahy) rozhodne stojí Aristotelova Poetika. Pochádza zo štvrtého storočia pnl. a stále má čo ponúknuť. Delila sa na Tragédiu a Komédiu, no do dnešných čias sa zachovala iba Tragédia. Poetika sa stala inšpiratívnou aj pre iné diela, napríklad pre sfilmovaný príbeh Umberta Eca: Meno ruže (1986). Ponúka zaujímavé názory na stratenú časť Poetiky keď tvrdí, že táto časť diela by mohla byť hrozbou pre Katolícku cirkev. Ktovie.
Práve zachovaná časť – Tragédia sa stala istým “know-how” pre mladých filmárov, ktorým ponúka náhľad na správnu kompozíciu drámy. Scenáristom Aristoteles ukazuje cestu tvorenia charakterov, radí, že pri vytváraní pováh má autor dbať na primeranosť a riadne stvárnenie, každá postava by podľa Aristotela mala mať svoj zámer a úmysel. Pri tvorení deja sa v Poetike veľmi príznačnepíše o dianí,čo sa dá aplikovať na našu momentálnu televíznu situáciu. Budem parafrázovať Aristotela a poviem, že najhoršie z príbehov sú epizodické. Také, v ktorých dej na seba nadväzuje bez zreteľa k pravdepodobnosti či nutnosti. Takíto autori skladajú skôr o preteky, rozťahujú príbeh iba kvôli roztiahnutiu samotnému a tak prekrúcajú prirodzený postup. Hore ruku, kto v tom vidí momentálne vysielané slovenské “telenovely”?
Mnohí z vás si pri pojme antika vybavia okrem divadla, filozofie či architektúry,tiež grécku mytológiu. Tá je bohato vykreslená v nejednom filme, pretože odkazom a nadčasovosťou svojich príbehov sa stala inšpiráciou mnohým autorom. Príbeh Médey netreba nikomu zvlášť predstavovať. Nesmrteľný príbeh démonickej matky bol spracovaný do filmovej podoby niekoľkokrát. Mnohokrát verne reprodukovaný mýtický príbeh sa však dočkal aj zmien, najmä v priestore a čase.V podaní dánskeho režiséra Larsa von Triera Médea (1988), je celé dianie príbehu posunuté na sever do nehostinnej krajiny a tým je umocnený už aj tak tragický príbeh. Vznikol tak vizuálne neuveriteľne zaujímavý film plný drsných obrazov.
Nemenej silným mýtom je Oidipov príbeh (minimálne kvôli tzv. oidipovskému komplexu). Príbeh mladého Oidipa, ktorý zabije svojho otca a vezme si vlastnú matku, vytvára zaujímavý dramatický oblúk napríklad v talianskom filme Kráľ Oidipus (1967). Režisér Pier Paolo Pasolini sa pohral aj s nadväznosťou a kontrastom časových línií. Za pripomenutie určite stojí, že sa Pasolini vyhral s napodobňovaním antickej architektúry či stvárnením masiek.
Oidipov príbeh sa však dočkal i československého spracovania v televíznom filme Jozefa Budského Vládca Oidipus, z roku 1977.
Takmer každá roadmovie či dobrodružný príbeh má svoj (naozaj ďaleký) prapôvod v Odysseových cestách. Hlavný hrdina sa pokúša na svojej ceste za domovom zdolať neľahké prekážky. Máte túto víziu? Teraz ju skúste preniesť trebárs do Pána prsteňov (2001), alebo hoc i do Spielbergovho Duelu (1971) či prvého Shreka (2001), alebo Hviezdneho prachu (2007). Tieto filmy sú samozrejme na míle vzdialené od pôvodného Odysseovho príbehu, ale prapôvodný príbeh putovania zotrváva ako základný stavebný kameň.
Antika v umení nepochybne zanechala hlbokú stopu. Je teda pochopiteľné, že ani film neminul toto (historicky i umelecky) hodnotné obdobie a neprestáva sa mu venovať aj v súčasnosti (naposledy príšerný Herkules: Zrod legendy (2014)). Nepochybujem, že antika stále má a bude mať čo ponúknuť.
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!