Priznám sa, že Severná Kórea ma fascinuje už dlho. Krajina, v ktorej sú oficiálne všetci šťastní a vďační za to, že môžu byť pod ochranou svojho milovaného vodcu Kim-Čong una, i keď práve kvôli nemu umierajú od hladu. Skanzen komunizmu nasilu udržiavajúci systém, ktorý je sám o sebe neudržateľný. No neláka Vás dozvedieť sa o tejto krajine viac?
Za projektom DPRK: The Land Of Whispers stojí Američan Christian Cohen, producent, režisér, kameraman aj hlavný protagonista v jednej osobe. Celý projekt si zafinancoval sám z vlastných zdrojov a môžete si ho pozrieť na YouTube. Všetko to znie veľmi sľubne, ale človek vie, že film ťahaný z vlastného vrecka sa celkom ľahko môže vydať veľmi zlým smerom. Stačí, aby autor popustil uzdu svojmu „umeleckému géniovi“ a keďže producent, režisér a scenárista je jedna a tá istá osoba, nie je už nikto, kto by ho zastavil.
Našťastie, DPRK: The Land Of Whispers sa touto cestou nevydal. Z dokumentu som mal pocit, že Cohen je človek, ktorý vedel, do čoho ide, čo chce povedať a ako to chce dosiahnuť. Popravde, keby na konci filmu nebola prosba o sponzorovanie jeho budúcich projektov, ani by mi nenapadlo, že ide o film financovaný z vlastných zdrojov.
Dokument je v pozitívnom slova zmysle „americký“. Teda, niežeby v ňom viala vlajka USA, to určite nie a takisto sa nedostavia ani vlastenecké kecy, ktoré každému správnemu patriotovi vženú slzu do očka, ide tu skôr o štýl. Celý projekt je veľmi svižný, priam až nabitý energiou. Druhá vec je určitá americká tvrdohlavosť, ochota ísť si za svojím hlava-nehlava. Tá sa prelieva do Cohenovej odhodlanosti natáčať (hlavne) to, čo je zakázané a dostať sa tak na koreň skutočnej Severnej Kórei.
Ak od snímky očakávate to, že uvidíte, aký je skutočný život v Severnej Kórei, budete sklamaní. Pravda je príliš krutá a preto ju režim nemôže riskovať. Nič to, ale propagandistická mašinéria Severnej Kórey ide plným plynom a tak turistom pripravila novú, krajšiu Kóreu, určenú len a len pre nich. Pripravte sa na obrovskú Potemkinovu dedinu, pretože to, čo zažijete v Severnej Kórei, sa nedá s ničím iným ani len porovnať.
Keď je raz krajina presiaknutá hladom a strachom, je to z nej cítiť. Keď je umenie znásilňované vládnucou stranou, takisto to z neho cítiť. A akokoľvek sa môžu komunistické kádre snažiť, ten pach neodstránia. Keď v očiach ľudí vidno strach a prázdnotu, tá sa lusknutím prsta a príkazom nezmení na radostný plamienok budovateľa svetlých zajtrajškov. Práve toto sa podarilo Cohenovi perfektne zachytiť. Mrakodrapy, široké cesty, najnovšie technológie a supertalentované maličké deti, to všetko má cudzincom pripomínať hrdú a bohatú Kóreu. Žiaľ, mrakodrapy sú prázdne, cesty takisto a najnovšie technológie zastali v čase sedemdesiatych rokov. Výstupy detí vzbudzujú skôr ľútosť, lebo v nich nevidno ani štipku radosti, len tvrdú drinu.
Ešte zaujímavejšie než komunistické habaďúry simulujúce blahobyt, sú však psychologické profily domorodcov. O čom uvažujú Severokórejci? Aký majú vzťah k svojim vodcom, aký k cudzincom? Vrcholom dokumentu je sledovanie „súboja“ medzi Cohenom a jeho sprievodcami, v ktorom sa amík snaží natáčať to, čo by podľa severokórejských zákonov nemal, a ktorý končí nečakane a zaujímavo.
Na tomto mieste stojí za to spomenúť český dokument od režisérky Lindy Kallistovej Jablonskej s názvom Vítejte v KLDR! (2008). Venuje sa v podstate tej istej téme, pretože sleduje českú turistickú skupinu v Severnej Kórei. Žiaľ, viac ako psychológii Severokórejcov sa venuje myšlienkam a pocitom dovolenkujúcich Čechov, čo nie je až také príťažlivé. A aj keď to v niektorých chvíľach pripomína dovolenkové video, som presvedčený, že aj tento dokument stojí za pozretie. Už len preto, aby ste mohli sledovať rozdiely medzi oboma expedíciami. A bola by škoda nespoznať také úžasné časti KĽDR ako je Múzeum americkej agresivity, ktoré Cohen z pochopiteľných dôvodov nenavštívil. Samo o sebe toto dielko nie je zlé, len nedosahuje kvalitatívnu úroveň amerického kolegu.
Aj keď skoro so všetkým v Cohenovom dokumente súhlasím, v závere sú naznačené myšlienky, ktoré mi nie sú až tak po chuti. Ku koncu filmu je divákovi podsúvaná myšlienka, že by bolo lepšie, keby svetové mocnosti nevyvíjali na Severnú Kóreu až taký tlak. Toto tvrdenie je však podľa môjho názoru chybné, pretože neberie do úvahy hrozbu jadrových zbraní v rukách psychopatov (pričom zvrátenosť samotného systému je vo filme krásne zobrazená) a obrovskú priepasť medzi vládnucou vrstvou a zvyškom krajiny.
Ako vyplýva z toho, čo som napísal, určite stojí za to si DPRK: The Land Of Whispers pozrieť. Hlavne preto, že vás donúti premýšľať. Neukáže vám, aký je život Severokórejcov, ale ak začnete o filme uvažovať, budete schopní vytvoriť si vlastný obraz o tom, aké je to žiť v totalitnom skanzene. Takže: „Proletári všetkých krajín spojte sa!“, hromadne nakráčajte k počítaču, kliknite si na tento link a počúvajte, čo vám chce jeden mladý kapitalistický vykorisťovateľ povedať.
Plusy:
+ energia dokumentu
+ Christian Cohen a jeho charizma
+ výpovedná hodnota
Mínusy:
- chcem viac
- odkaz na konci dokumentu
- samotná existencia režimu KĽDR
Hodnotenie: 90%
DPRK: The Land Of Whispers, 2013, 58 min.
Réžia: Christian Cohen
Scenár: Christian Cohen
Produkcia: Etherium Sky
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Informácie o autorovi
Ďalšie články od tohto autora
- Nenáročná zábava s náročným rozpočtom (Kong: Ostrov lebiek, 2017) 26. mar 2017
- Fanservis pre náročných (T2 Trainspotting, 2017) 24. feb 2017
- Keď sa príliš tlačí na pílu (Divoké vlny 2, 2017) 11. feb 2017
- The Lord of the Rings – to najlepšie, čo sa na internete urodilo 18. jan 2017
- Magická tragédia v cukríkovom balení 23. dec 2016