Lebo preto!

Ľudia sa hrnú do kín a prvýkrát za posledných pár rokov im nie je ľúto dať zopár eur za slovenský film. Ba dokonca zväčša nefrflú a pri srdci ich hreje pocit, že slovenská kinematografia možno nie je až v takom bahne. (Či?)

 

Sedím si pred budovou kina a čítam. Ľudia prichádzajú a odchádzajú. Frflú alebo sú unášaní. Sú plní očakávaní alebo sú sklamaní. Ale sú tam. Rozhodli sa vystáť si rad na lístky (pukance, kolu, banány) a dať filmu šancu. Napríklad aj slovenskému.

Bola som zvedavá na to, prečo v rade na slovenský film stojí menej ľudí než na ten (dajme tomu) americký. Žeby v ľuďoch stále tkvelo ľudové Čo je zo západu, to je dobré ? Ale no tak!

 

- Slovenský film? Šibe ti? 

- Slovenskému filmu neverím!

- Stiahnem si, nebudem vyhadzovať peniaze za niečo, čo napokon aj tak stojí za... 

- Staré áno, nové nie. 

 

Neviem, ako v ostatných slovenských rodinách, ale mňa naučili, že čo nepoznám, to nesúdim. Načo? Platí to aj pri slovenských filmoch. Môžem síce žiť s vedomím, že (trebárs) Lóve nebol tak celkom šťastný nápad, ale práve predsudky (ktoré vznikli vďaka niektorým slovenským skvostom) dostávajú náš film tam, kde je. V bahne zabudnutia. Totálnom. Občas sa vynorí nejaký dobrodruh a snaží sa to bahno predsudkov preplávať, ale potom ho samotný divák potopí. 

Ide pieseň dokola, okolo sto-la-la-la. Začarovaný kruh. Ľudia na slovenský film nejdú, lebo predsudky! Lebo kvalita! Lebo na (divákmi požadovanú) kvalitu treba financie a tie nie sú, lebo ľudia do kina nejdú. Lebo telefónni operátori dávajú zľavu len raz do týždňa a malé kiná zostali odkázané na staré filmy. Filmové kluby. Na záhubu. Lebo! Lebo! Lebo! 

 

Je mi jasné, že sa teraz nenahrniete do kina. Verím, že s filmom máte zlé skúsenosti. Ale odmietam veriť, že len so slovenským. Aj doma je z čoho vyberať, je kde hľadať. Je sa kde učiť. Je sa na čo pozerať! (Občas.) 

 

Verím (naivne?), že ľudia začnú slovenskému filmu dávať šancu stále častejšie. Čím viac šancí slovenský film dostane, tým lepší bude môcť byť. Snáď.