V roku 1993 vyšiel v USA film, ktorý sa stal obľúbeným pre mnoho ľudí, hlavne z dnešnej generácie 20+. A ak aj nie je obľúbeným, určite si veľa z nás vie z neho vybaviť aspoň jednu pamätnú scénu. Reč je o športovej komédii Cool Runnings, ktorú slovenskí distribútori aktívne a (až príliš) kreatívne preložili a uviedli ako Kokosy na snehu. Film o štvorici jamajských bežcov, ktorí sa po neúspešnej kvalifikácii na letné olympijské hry rozhodnú drasticky zmeniť šport na boby, je voľne založený na skutočnom príbehu jamajského bobárskeho tímu zo zimných olympijských hier v Calgary z roku 1988. Slovko voľne je však v popise filmu veľmi dôležité. Nie všetko sa udialo tak, ako sme si to zapamätali z filmu.
Nápad založiť na Jamajke bobový tím mal George Fitch, keď videl v krajine iný, podobný šport - preteky vozíkov. Začal preto hľadať budúcich olympionikov. Dudley Stokes, jeden z členov tímu, neskôr v interview pre Global News prezradil, aká bola jeho reakcia na nápad vytvoriť jamajský bobový tím: „Musel som si spraviť menší výskum, pretože som netušil, čo to boby vlastne sú.“ Zaujal ho na nich fakt, že ich musel niekto riadiť. Postava trénera, ktorá sa objavila vo filme, neexistovala – nikto z trénerov jamajského tímu nemal za sebou podobný škandál. Štyria členovia tímu taktiež neboli profesionálni bežci, ale boli v armáde. Volali sa Devon Harris, Dudley Stokes, Michael White, Freddy Powell a náhradník na poslednú chvíľu bol Chris Stokes, ktorý sa pôvodne do Calgary iba prišiel pozrieť na svojho brata a jeho tím. Jeden z Jamajčanov sa však zranil a Chris, bežec, ho nahradil. Akreditáciu olympijského športovca mu musel narýchlo vybavovať Fitch.
Na príbehu štyroch „kokosákov“ bolo veľmi dôležité posolstvo, že sa nemajú za žiadnu cenu vzdávať, aj keď im okolie nepraje. Vo filme mali chlapci ťažkosti so zháňaním finančných prostriedkov na trénovanie a dokonca museli predať auto. V skutočnosti však štvorica až také finančné problémy nemala. Čo sa trénovania týka, vo filme sa objavilo niekoľko úsmevných záberov z trénovacieho procesu, ktoré vyzdvihovali kontrast medzi Jamajkou a daným zimným športom. Tím však v skutočnosti trénoval v Rakúsku, ale aj v Kanade.
Keď vo filme tím prišiel do olympijského prostredia, ostatné krajiny na nich pozerali značne zvrchu, podceňovali ich a vysmievali sa im – zo všetkých najviac Východné Nemecko. Zásluhu na tom mala nielen ich neskúsenosť, ale aj prastarý model, na ktorom jazdili. V záverečnej scéne im však aplaudoval už každý. Reálny príbeh nemal takýto rozprávkový podtón – skutoční športovci sa so žiadnym nepriateľstvom nestretli, práve naopak – jeden z konkurenčných tímov im zapožičal boby, aby si ich nemuseli zakúpiť.
Filmári mierne upravili aj pravidlá daného športu. Nejazdia sa len tri, ale až štyri jazdy. Vo filme športovcov zradil ich starý model, na ktorom povolila skrutka a oni havarovali. Rozhodnutí zachovať si česť a „doviezť“ sa do úspešného konca, nepojazdné boby zdvihli na plecia a do cieľa dokráčali. V realite im celkom dobre rozbehnutú jazdu pokazilo niečo iné – nabrali príliš veľkú rýchlosť a Dudley nezvládol riadenie. Chris v rozhovore spomínal na moment, kedy si uvedomil, že sa prevrátili: „Nevedel som, že sme sa prevrátili, až kým som necítil svoju helmu, ktorá horela po šúchaní sa o ľad. To vám ostane v mysli ešte veľmi dlho.“ Po havárii im však diváci naozaj tlieskali, aj keď boby do cieľa „len“ dotlačili.
Skutočný príbeh teda nie je až taký filmový a rozprávkový ako ten, ktorý sme videli na filmovom plátne. I tak je však inšpiratívny. O to viac, keď si uvedomíme, že Chris a Dudley po Calgary išli ešte na dvoje olympijských hier, pričom v istom momente boli ôsmi na svete. A jamajský bobový tím, už s novými členmi, stále funguje.
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!