Otváram si malé náučné okienko s podtitulom Vtedy & Dnes, šmrncnuté občasnými informáciami z histórie nášho filmu. Poviem vám, prečo by sme mali nazrieť do archívov vlastnej kinematografie. Prečo by sme mali rozpútať vlnu inovácie. Novú vlnu
Nových vĺn v histórii kinematografie už bolo. Francúzska, československá... ovplyvnili sa (ba spolupracovali!) a boli prínosom pre národný film. Každé obdobie sa postupom času svojimi témami vyčerpá, avšak, myslím si, že vždy môže byť vlna, ktorá môže byť od tej novej novšia. Navyše z nej môže čerpať, čo už by bola úplná utópia.
Pre pripomenutie, k československej novej vlne patria mená ako Miloš Forman, Jan Němec, Jiří Menzel, Věra Chytilová, Ivan Passer, Jaroslav Papoušek, Juraj Herza mnohí ďalší. Nová vlna sa zameriavala na jednoduchého človeka. Namiesto veľkých tém ovplyvnených režimom sa svojho času začali točiť filmy zamerané na osudy jednotlivcov, anonymných hrdinov spomedzi ľudí. Dôležitá bola zrazu emocionálna rovina, v mnohých prípadoch predstavená až v absurdných snových obrazoch. Prišli nové témy, postupy, hra obrazu, zvuku, postupov. Hra filmu.
Pripomienka č. 1: „Dnes je doba iná, nie je komunizmus!“
Doba je vždy nejaká. Vždy. Možno trochu zvláštne (no nedá mi to) vyznie, ak poviem, že to je predsa to čarovné. Doba sa mení. Ľudia ale ostávajú, nech je režim akýkoľvek, ľudia si pamätajú. Ľudia vidia, čo je zle a každý jeden režim im dáva možnosť tvoriť tak, aby z filmov neboli len rozprávky od A po Ž, ale aby mali filmy tému, cieľ, jasnú víziu toho, čo chcú divákom povedať. A to je dobre, lebo je to výzva. Mimochodom, aj dnes existujú filmy, ktoré boli zakázané (a rozhodne nie preto, že by boli príliš dobré).
Pripomienka č. 2: „Vážne si myslíš, že niečo točené pred xy rokmi sa vyrovná dnešným filmom?“
V skutočnosti si myslím, že filmy novej vlny často prevyšujú súčasnú kinematografiu. Horí má panenko však malá nádej, že tvorcovia sa inšpirujú novou vlnou a prinesú niečo, o čom sa o xy rokov bude hovoriť, že je inovatívnym obdobím v národnej kinematografii. (Alebo som len naivná.)
Pripomienka č. 3: „Čím konkrétne by sa mali dnešní tvorcovia inšpirovať?“
Nová vlna sa hrá. Chápe, že film má more možností (a preto je taký úžasný): narušiť bežné chápanie času ako lineárneho toku, skákať z prostredia do prostredia, hrať sa s farbami, zvukmi, snami, s nami. To nikdy neprestane diváka fascinovať, hnať ho po túžbe vyskočiť z komfortnej zóny, z bežného chápania sveta. Nová vlna síce má hlavných protagonistov celkom obyčajných ľudí, ale stavia ich do celkom neobyčajných situácií a formálne spracovanie týchto obrazov je samo o sebe zážitok (vďaka filtrom, svetlu, nápadom). Deformovanie klasickej perspektívy je predsa tak vizuálne príťažlivé. A prečo nenarúšať klasickú dramatickú výstavbu? Prečo nevyužívať flashbacky, retrospektívy, dejové paralely, prečo sa nehrať s hudbou a samotným rytmom filmu?
V poslednej dobe sa rozšírila papučová kultúra, ktorá so sebou nesie smrad televíznych seriálov o všetkých a všetkom (nikom a ničom). Táto tvorba uväznila samú seba v stiesnených ateliéroch. A uväznila tam aj hercov – ich potenciál a ich tváre. Čo je horšie, postupne tam uväzňuje stále viac takýchto (inak sympatických a nepochybne talentovaných) tvárí.
Zaužívalo sa u nás aj rozprávanie po lopate. Okľuky logickými chybami v snahe udržať diváka v spleti vzťahov protagonistov sa nerátajú. Často chýba aspoň malinká metafora (ktorú nová vlna hojne využívala).
Ja, samozrejme, chápem, že dôvody sú okrem umeleckých či spoločenských aj ekonomické (a to býva najčastejší kameň úrazu), ale nie som ochotná veriť, že za málo peňazí nebude veľa muziky (dobrých filmov). Práve to by predsa mohla byť cesta (i keď len malinká, ale aspoň nejaká) – tvoriť nízkorozpočtové filmy, vizuálne zaujímavé, s neopozeranými tvárami, v prirodzených prostrediach. Verím tomu, že mladí tvorcovia majú (nielen) filmu čo povedať.
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!