Muzikál máme zrejme všetci zafixovaný ako niečo, čo patrí ku USA, kde sa sformoval vplyvom rôznych kultúrnych tendencií a prenosu z Európy. Dlhú dobu sa preto spájal najmä s klasickou hudbou, dôrazom na kostýmy a výraznou vizuálnou stránkou. Postupom času však v ňom dochádzalo k rozličným obmenám - z pôvodne ľúbostných a historických príbehov, rozprávok či idylických ciest za šťastím sa stal nástrojom spoločenskej kritiky a oslobodením zo zväzujúcich konvencií (spomeňme si na uvoľnené rockové muzikály 60. a 70. rokov, ktoré sa rýchlo preniesli aj na filmové plátna).
V súčasnosti však muzikálové filmy vznikajú dokonca i v Japonsku, ktoré je známe svojimi často uletenými a bizarnými snímkami. Inak to nie je ani v prípade významného režiséra Šion Sona a jeho novinky Tokyo Tribe. Tá pojednáva o jednej noci vo štvrti Bukuro, kde sa všetky tokijské „kmene“ stretnú v súboji s kmeňom Wu-Ronz, ktorý túži ovládnuť celé mesto.
Tokyo Tribe odpovedá súčasným trendom a hneď od prvého pohľadu na ňom poznať, k akému žánru sa hlási. Je to výbušný koktejl a strhujúci hypnotický trip na vlnách neutíchajúceho hip-hopu a rapu, pôsobivých vizuálnych kulís a dekorácií, šialených rekvizít, nahoty a useknutých končatín. Divák je chtiac-nechtiac vhodený priamo do deja medzi desiatky postáv a všetko musí prežívať s nimi. Môže sa to zdať takmer nemožné, no i v komplexnosti vzťahov medzi udalosťami a postavami sa v ňom vďaka účinnej rytmizácii súbojov a tanečnej choreografie podľa hudby nedá stratiť. A to aj vo chvíľach, keď sa v obraze deje viac, než je divák schopný zachytiť, nieto ešte vstrebať - Šion Sono totiž takmer po celý čas sníma výhradne v dlhých jednoliatych záberoch s úžasnou prehľadnosťou a vnútornou dynamikou.
Muzikály často používajú piesne na vyjadrenie vnútorných pocitov a myšlienok svojich hrdinov. Inak tomu nie je ani v Tokyo Tribe - veď čo iné slúži na vyjadrenie emócií mladých členov pouličných gangov lepšie než je reč mestského rapu? Film je tak podobne jedinečnou ukážkou modernej popkultúry so zameraním na mladšie generácie, akým boli tie najlepšie muzikály pre svoju dobu už od počiatkov.
Film je zároveň tým, čo je pre Sona tak typické (a tvorí základnú kostru väčšiny jeho tvorby) - ohliadnutím sa a poctou populárnym japonským poklesnutým žánrom brakovej kinematografie. Odkazmi, najmä na 70. roky a neodmysliteľné šteklivé pinku eiga či brutálne exploatačné snímky majú preto potenciál získať si zasa starších divákov.
Výsledkom a nepopierateľným kladom je, že u finálneho produktu sa môžu baviť všetci (samozrejme od 18 rokov vyššie). A to i napriek tomu, že dej tentoraz nie je prostriedkom sociálnej satiry ako je to u režiséra obvyklé, ale jeho „posolstvo“ je omnoho jednoduchšie. Veď predsa prečo raz nepristúpiť na pravidlá jednoduchej hry a byť pohltený takmer dvojhodinovou jazdou na horskej dráhe plnej hudby a akcie, a zároveň si rozšíriť obzory niečím, čo nemá dlhú tradíciu ani v Japonsku. Táto rozhodne stojí zato.
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Informácie o autorovi
Externý prispievateľ
Ďalšie články od tohto autora
- Environmentálne posolstvo Leonarda DiCapria 28. nov 2016
- Fenomén WARCRAFT na filmovom plátne 16. máj 2016
- Olympia (1938) 03. máj 2016
- Šiesta nominácia DiCapria pretavená v Oscara 04. mar 2016
- MEZI SPORTOVCI, KTEŘÍ PROPŮJČILI SVŮJ TALENT FILMU - BOD ZLOMU 11. dec 2015