Režiséra Baza Luhrmanna väčšina divákov pozná vďaka vydareným romantickým filmom Moulin Rouge (2001) a Rómeo a Júlia (1996). Tento Austrálčan práve v kinách premieta svoj najnovší film, Veľkého Gatsbyho. Bez pochýb môžeme povedať, že je to najambicióznejší filmový projekt do akého sa zatiaľ vo svojej kariére pustil. S vydýchnutím sa dá skonštatovať, že výsledok rozhodne nie je krokom vedľa.
Novela Veľký Gatsby od Francisa S. Fitzgeralda je literárnymi kritikmi vyhlásená románom 20. storočia. Zaslúžene. Pritom nejde o nejakú dlhú ani dialógmi napchatú knihu. Poklad je v tom, ako autor napísal jednoduchý príbeh. To pravé sa však objaví v momente, keď čitateľ začne príbeh interpretovať. Stačí si vygúgliť diskusie o knihe a nájdete tisícky odkazov na nekonečné debaty všetkých vekových kategórií. Nech to teda pochopíte akokoľvek, stále zostanete ako urieknutý z hodnoty Fitzgeraldovej knihy. Práve preto je dokonalá filmová adaptácia Gatsbyho prakticky nemožná.
Príbeh začína v momente, keď Nick Carraway (Tobey Maguire), postihnutý depresiami a alkoholizmom, začína hovoriť svojmu psychológovi o predošlom živote v New Yorku. V roku 1922 sa stal predavačom cenných papierov na Wall Street. Keď jeho sesternica Daisy (Carrey Mulligan) a jej manžel Tom (Joel Edgerton) privedú Nicka do bohatej smotánky, mesto ho očarí prísľubmi zábavy, nekonečného flámu, džezového oparu, alkoholického opojenia a neviazanosti. Nicka však čoraz viac zaujíma jeho mysteriózny sused Jay Gatsby (Leonardo DiCaprio), ktorý býva v obrovskom zámku, každý víkend robí honosné párty a nikto nevie, kto to vlastne je. Rozmanité zápletky odštartujú série udalostí s nepredvídateľným koncom...
Luhrmann si zjavne uvedomoval, že scenár k Veľkému Gatsbymu sa bez odkopírovaných kľúčových dialógov v knihe nedá napísať. Zašiel ešte ďalej. Retrospektívny náhľad Nicka nám sprostredkuje pochopenie pravej podstaty, čo sa vlastne stalo. Inými slovami – Nick sa lieči sám tým, že píše históriu priateľstva s Gatsbym a históriu Gatsbyho samého. Nepreháňame, keď Gatsbyho minulosť asociatívne spojíme s hľadaním významu slova „Rosebud“ z Občana Kanea (1941).
Práve naratívna funkcia Nicka si berie z knihy oveľa viac, než len dialógy. Hoci je scenár premyslený emotívny a slovne bohatý, vykazuje chyby, ktorým sa dalo vyhnúť. Najťažšou je hlavne doslovnosť. Nick prináša divákovi na tanieri aj to, čo bolo v knihe súčasťou nevysloveného čara – pointu – spolu s množstvom faktov, ktoré mohol divák objaviť sám a tým pádom docieliť rozmanitosť interpretácie knihy. Baz Luhrmann mal tiež potrebu predkladať príliš veľa informácií a vo výsledku to nechať ležať ladom. Prepracovanosť postáv a motívov je miestami nedostatočná, až plochá. Ako príklad stačí uviesť Nickovo priateľstvo s Jordan Bakerovou (Elizabeth Debicki).
Baz vo filme ustavične pracuje s kontrastmi a tých je masívna koncentrácia, najmä v druhej polovici filmu. Do najdôležitejších postáv a najdôležitejších konfliktov filmu vkladá maximum. Dramatický potenciál pritom úspešne vrcholí viackrát. Je to viditeľné najmä pri scéne v hotelovej izbe, ako aj v bazénovom finále. Na konci je teda ťažké nevnímať hĺbku, ktorú vo filme dosiahli dôležité postavy, čím prepožičali filmu jadro ducha Fitzgeraldovho diela. To pokladáme za najväčší prínos Luhrmannovej adaptácie.
Mimo toho hlavného, čo sa v Gatsbym deje, nesmieme zabúdať na výbornú a cieľavedomú réžiu. Vďaka vynikajúcej výprave nám Baz predkladá dva obrazy – v prvej polovici filmu až nerealisticky vyzerajúca pozlátka New Yorku zvýrazňujúca flám, rozvíjajúci sa džez, srdce neviazanosti, nadpozemsky vyzerajúce oslavy s perfektnou hudbou vrátane výborného využitia populárnej modernej hudby... A v druhej, naopak, paralelu toho všetkého – čisté úmysly Jaya Gatsbyho, podčiarknuté prechodom k realistickejšiemu nasvieteniu, dlhším záberom a už evidentnou koncentráciou na vyhrotenie príbehu, opäť pomocou vynikajúceho soundtracku Craiga Armstronga. Ako celok sa to napĺňa a už teraz je cieľom filmových analýz.
To platí aj pri technických kúzlach Baza Luhrmanna. Kamera, strihová skladba, digitálne efekty, inak výborne zladené, často však smerujú k teatrálnosti (napr. pády kamier po stenách budov sú technickými skvostami, ktoré v 3D verzii filmu zvyšujú vizuálny pôžitok, ale naopak v 2D sa ich pôsobenie a efekt stráca). Režisér sa každopádne audiovizuálne vybláznil, aj vďaka rozpočtu sto miliónov, ktorý vidno najmä na spomínanej výprave a kostýmoch.
Leonardo DiCaprio je v roli Gatsbyho perfektný, mimika i obyčajné pohľady v sebe skrývajú esenciu toho, čo robí Gatsbyho Gatsbym – čestný snívajúci boháč odnikiaľ, ktorý nestráca nádej. Herectvom sa často vracia k jeho osudovému filmu Titanic (1997), čím pozorného diváka rozhodne zabaví. Jeho protipól Nick v podaní Tobeyho Maguira zasa neukazuje nič extra, zato Joel Edgerton svojím nefalšovaným snobstvom dosiahne, že väčšine divákov vzkypí žlč. Celkové obsadenie je bohaté na hviezdy, preto poteší, že to nie je len marketingový ťah a väčšina postáv má čo povedať. No málo z nich sa k tomu aj dostane.
Záverečné hodnotenie
Baz Luhrmann nerobí najväčšej klasike 20. storočia žiadnu hanbu. Knihu sa nesnaží prekonať, skôr (niekedy až príliš) doslovným scenárom podčiarkuje jej hodnotu a rôznorodosť jej chápania. To všetko zaobalené v silných emóciách, výborných hereckých výkonoch a v neposlednom rade aj vynikajúcemu audiovizuálnemu zladeniu. V tomto smere osobitne chválime využitie moderných popkultúrnych piesní. Hoci aj tu spravil Baz Luhrmann pár chybičiek, vrátane viacerých neplnohodnotne, či vôbec neuzavretých motívov. Nielen kvôli ich hľadaniu, návštevu kina bezpodmienečne odporúčame!
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!