Svadba by mala byť jedným z najšťastnejších okamihov v ľudskom živote. Presvedčenie, že človek, ktorého máme po boku v tento deň, chceme mať po boku celý život, je to najdôležitejšie, prečo je tento deň takým výnimočným. Naozaj však vieme, kto je v skutočnosti osoba, s ktorou chceme stráviť zvyšok života? To sa pýta Aňa Geislerová v najnovšom filme Jana Hřebejka.
Deň začína vskutku sľubne. Okruh blízkych, radosť, smiech, zábava, nevesta žiariaca šťastím... Obrad prebieha bez najmenšej chyby. Všetko sa však mení so začiatkom svadobnej hostiny. Idylku narúša nepozvaný hosť, ktorý si až podozrivo dobre rozumie s najmladším osadenstvom gratulantov. Podľa všetkého sa jedná o bývalého známeho mladomanžela Radima (Stanislav Majer). Ten si však na starú známosť nespomína. Rodina nevesty Terezy (Aňa Geislerová), rovnako ako zvyšok hostí, o nedorozumení netuší. A tak sa zatiaľ nedorozumenie úspešne drží v tajnosti, s ilúziou bezstarostnosti. Tereza sa však s prítomnosťou narušiteľa nevie vyrovnať a skúma, čo by sa mohlo skrývať za jeho pochmúrnymi, filozofickými úvahami, ktorými jej stále intenzívnejšie narúša predstavy o jej dni „D“. Po rozbalení svadobného daru od tajomného Jana (Jiří Černý), začína byť situácia čoraz znepokojujúcejšia...
Jan Hřebejk sa spoločne so scenáristom Petrom Jarchovským rozhodol zakončiť voľnú trilógiu filmov o vážnych problémoch bežných ľudí, ktorej natáčanie zahájil filmom Kawasakiho růže v roku 2009. Rovnako ako tu, aj v Nevinnosti (2011) a Líbankách, postavy riešia hriechy z minulosti, ktoré sa zrazu zdajú desivejšie a intenzívnejšie. Spočiatku suverénne pôsobiaci hrdinovia sa postupne stávajú osobami neistými, s utajenými činmi, ktoré do značnej miery ovplyvňuje ich reputáciu u najbližších osôb.
V posledných dňoch som si u českého publika všimol, že je rozdelený na dva ostrovy, medzi ktorými akosi zabudli postaviť most. Jedna časť Hřebejkovu tvorbu miluje, druhá nenávidí. Ja osobne plávam kdesi uprostred a oceňujem snahu tvoriť diela, nad ktorými sa divák musí aspoň na pár minút zamyslieť, nechať si prejsť dialógy hlavou a do istej miery sa stotožniť s postavami, aby si dokázal film vychutnať a neunikol mu medzi prstami. Je pravdou, že pokiaľ prídete do kina so zámerom na 98 minút vypnúť a pozerať sa, „čo to zas tá Aňa vystrája“, tak budete zo sály vychádzať asi značne rozčarovaný. Ďalšie úskalie Hřebejkových filmov sú aj miestami rozsiahle divadelné monológy, ktoré môžu nejednému divákovi vyznieť umelo a málo uveriteľne. Na rozdiel od filmu Odpad mesto smrť (2012), ktorému predlohou bola reálna divadelná hra a iný spôsob ako divadelný pre jej uchopenie nebol reálny, Líbanky sa už od svojho úvodu snažia hrať na autenticitu, čo sa im, oproti iným českým filmom posledných rokov, skutočne darí.
Prichádza však problematická pasáž, ktorá nastáva v mieste rozuzlenia filmu. Počas desiatich minút, ktoré možno považovať za čas venovaný monológu Jana, ktorý občas prerušuje svojimi otázkami Tereza, skutočne zaznie niekoľko košatých viet s umeleckým zafarbením, ktoré divákom môžu vyznieť (a vo väčšine prípadov aj vyznejú) ako spleť viet vytrhnutých z divadelného prostredia. Podľa môjho názoru však možno tento spôsob reči postáv ospravedlniť práve ich charaktermi, ktoré sú budované počas zvyšku filmu. Samotný Jan je totiž vykreslený ako mladý muž s citom pre umenie, ktorý pôsobí inteligentne a sčítane. Vzhľadom na to, má právo prehovárať v metaforách a obrazoch, s ktorými sa až tak často nestretávame pri bežnej komunikácii, no stále sa nájdu ľudia, ktorí metafory skutočne používajú aj tak, kde iní volia priamočiarejší spôsob vyjadrovania. Takýto spôsob reči nám okrem iného pripomína aj fakt, že film JE umenie a treba ho tak aj vnímať. Pokiaľ vezmeme do úvahy tieto možnosti interpretácie, dej sa stane ľahšie uveriteľným a jednoduchšie sa dostaneme k tomu, o čo sa Hřebejk bez pochýb snažil najviac. Vyvolať v nás otázky, ktorých odpovede musí nájsť v sebe každý sám.
Najväčšie plus Líbaniek vidím v práci s divákom. Postavy, ktoré od začiatku vzbudzujú naše sympatie, a šťastie, ktoré prežívajú im skutočne želáme, sa nám v priebehu filmu dokážu odcudziť do takej miery, že nás sledovanie ich ďalšieho počínania doslova obťažuje. V niektorých prípadoch sa dokonca z pozitívneho vnímania dostávame do toho negatívneho a vzápätí zas späť, čo poukazuje na to, že sa scenáristovi podarilo vytvoriť postavy, ktoré nám nie sú ľahostajné. V prípade samotnej réžie som sa párkrát počas filmu pristihol pri uvažovaní, ako istej variácie diel Lars von Triera, ktorého Melanchólia sa odohráva tiež v deň svadby, kedy sledujeme nevestu predstierajúcu radosť, ktorú však sužuje úzkosť ktorá ju napokon celú ovládne. Záverečná pasáž Líbaniek zas pripomína spomalený, klasickou hudbou podfarbený prológ z Trierového Antikrista. Preto možno vnímať posledné Hřebejkove dielo ako pokus o vyspelý, európsky umelecký film. Hoci i snaha sa cení, pán režisér má stále na čom pracovať.
Pokiaľ sa teda rozhodnete ísť na Líbanky do kina, pripravte sa na príbeh, ktorý ponúka zmes autenticity a pokus o európsku artovosť v jednom. Rozhodne sa nejedná o oddychový film a na to, aby ste si z filmu odniesli aj niečo viac ako spomienku na čoraz depresívnejšiu Geislerovú, budete musieť trošku potrápiť svoje hlavy a zamyslieť sa nad hlavnými otázkami, na ktorých celý film stojí.
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Informácie o autorovi
Ďalšie články od tohto autora
- EMMAncipovaná krása (Kráska a zviera, 2017) 18. mar 2017
- Deväť dní vo filmovom raji 27. aug 2016
- PROFIL: Roy Andersson 18. dec 2015
- Profil: Paolo Sorrentino 08. dec 2015
- Keď nepriletí bocian 28. okt 2015