Integrácia jednotlivca z radu teenegerov do väčšej skupiny svojich rovesníkov nie je v kinematografii ničím novým. Hoci sa film ukrajinského režiséra Miroslava Slaboshpitského venuje práve spomínanej problematike, takmer hneď po premiérovom uvedení v Cannes sa stal festivalovým miláčikom. Ako to dosiahol? Jednoducho: bez slov.
Hoci je KmeňSlaboshpitského prvým celovečerným filmom, svoj režisérsky štýl si začína budovať už vo svojich krátkych snímkach. Diagnóza (2019) i Hluchota (2010) boli obe po prvýkrát uvedené na festivale v Berlinale, čím sa režisér dostal do povedomia hlavne odbornej verejnosti. Jedenásťminútová hluchota predstavuje krátku epizódu zo života hluchonemých v konfrontácii s policajným násilím. Práve tvrdé násilie a práca s telesne postihnutými jedincami sú jedným z rysov charakteristických aj pre Kmeň. Avšak nomináciu na cenu Európskej filmovej akadémie si vyslúžil až jeho nasledovný počin Jadrový odpad (2012) z prostredia Černobyľu. Bežná rutina páru v produktívnom veku, odosobnená od akýchkoľvek emócií je natáčaná prevažne v dlhých záberoch a obsahuje veľmi realistickú explicitnú sexuálnu scénu. Všetky zo spomínaných postupov Slaboshpitsky premyslene a funkčne spája v príbehu mladého Sergeja, ktorý očaril festivalových návštevníkov na dlhú dobu.
Príchod do internátnej školy pre hluchonemých študentov sa pre Sergeja stáva rovnako aj prvým stretnutím s kmeňovo organizovaným gangom jeho nových spolužiakov. Tí svoju zdravotnú disfunkciu využívajú pri podvodoch na obyvateľoch v blízkom okolí. Spoločenstvo mladistvých delikventov je akousi metaforou na činnosť ukrajinskej mafie, prostitúcia a brutálne bitky náhodných občanov nie sú ničím neznámym ani pre členov „kmeňa“. Sergej sa pochopiteľne chce dostať do elitnej skupiny a postupne sa dostáva čoraz hlbšie k jadru spolku. Všetko sa však komplikuje vo chvíli, keď sa z jednorazovej aféry s konkubínou bossa „kmeňa“ stáva zakázaná láska. Členstvo v gangu a zároveň ochrana milovanej sa pre neho stáva nedosiahnuteľným cieľom, nastal čas rozhodnúť sa pre jednu z možností.
Počúvať očami
Kasting na hlavné postavy prebiehal dlhú dobu hlavne na sociálnych sieťach. Do rolí boli vyberaní skutočne hluchonemí mladí ľudia, ktorí s herectvom často nemali žiadne skúsenosti. Devätnásťročný Grigorij Fesenko bol i v skutočnosti dieťa ulice, ktoré malo pomerne dosť skúseností s pouličnými gangami a s členstvom v nich. Počas natáčania musel stráviť dva mesiace v prenajatom byte štábu a prerušiť akékoľvek kontakty s delikventnými známymi. Yana Novikova, mladá predstaviteľka Anny prišla o sluch už v detstve a kvôli úlohe hladovala, až dokým nevyzerala vychudnuto ako jej postava. Samotné natáčanie sa začalo v období, kedy vypukli v Ukrajine dobre známe nepokoje, čo občas narušilo štábu plány. Ten musel často natáčanie kvôli uzavretým uliciam prerušiť a preložiť na iný deň. Koncom nakrúcania tvorcovia sami vyjadrovali k situácii svoj názor, účasťou na verejných protestoch.
Keďže sa počas filmu pohybujeme v prostredí hluchonemých, i samotná narácia sa tomuto faktu podriaďuje. Režisér sa rozhodol vzdialene priblížiť k postupom ranej kinematografie a nechať rozprávať len samotný obraz. Vo filme totiž absentuje akýkoľvek hovorený dialóg, voice-over či komentár. Postavy komunikujú v znakovej reči, nám však chýbajú titulky k tomu, aby sme vedeli zmysel ich „slov“. Takéto rozprávanie si vyžaduje väčšiu dávku diváckej sústredenosti a skúma divákove recepčné schopnosti, avšak vďaka skvelej kamere Valentyna Vasjanovyča zostáva Kmeň stále pomerne jednoducho čitateľným.
Divák sa vďaka precíznym jazdám a relatívne dlhým statickým záberom môže dôverne zoznámiť so špinavým prostredím, v ktorom sa postavy vyskytujú a vnímať tak paralelu medzi charaktermi postáv a nevzhľadným exteriérom. V niektorých scénach má dokonca na výber, ktorej z prebiehajúcich akcií dá v zábere prednosť a venuje jej svoju pozornosť. V tradícii nezávislého umeleckého filmu sa často stávame svedkami bežných situácii, akým je napríklad chôdza po schodoch, ktorej je vo filme venovaný rovnako dlhý čas, aký by postavám trvala v skutočnosti. Tento postup, spoločne s absenciou hudby kladie dôraz na čistý realizmus, o ktorý sa režisér vo filme usiluje.
Nie je žiadnou novinkou, že sa v európskych filmoch čoraz častejšie vyskytujú explicitné sexuálne scény, ktoré často, vďaka svojmu naturalizmu, pôsobia až odpudivo. V Kmeni máme tiež niekoľko príležitostí pozorovať hrdinov pri pohlavnom styku, vďaka ktorým chápeme ich motivácie jasnejšie a dotvárajú nám ich celkový obraz. Scény sú zasadené do deja nanajvýš vkusne a nepôsobia rušivo ani prvoplánovo, ich vizuálne zachytenie je v rámci prostredia nanajvýš estetické. Miera násilia zobrazená vo filme je u mnohých divákov vnímaná už kontroverznejšie. Dá sa povedať, že tvorcovia často skúšajú, čo je ešte divák ochotný zniesť. Či je ich množstvo a intenzita prehnaná, musí posúdiť každý návštevník kina sám. Podľa slov samotného režiséra sa však sexualita a násilie vyskytujú v kinematografii, a v samotnom živote už od nepamäti. Preto nevidí dôvod, prečo by ich nemal zobrazovať aj on vo svojich filmoch.
Na nevšedný filmový zážitok, ktorý sa už v týchto dňoch pýši množstvom ocenení zo svetových festivalov, si budú musieť slovenskí návštevníci ešte pár dní počkať. Po uvedení na Art Film Feste v Trenčianskych Tepliciach a Trenčíne, či na Festivale v Karlových Varoch, sa v týchto dňoch Kmeň dostáva do distribúcie v Čechách. Česká kinopremiéra je plánovaná na 20. 11. 2014.
Informácie o filme
Réžia: Miroslav Slaboshpitsky
Scénar: Miroslav Slaboshpitsky
Kamera: Valentyn Vasjanovič
Hudba: Sergey Stepanskiy
Obsadenie: Grigoriy Fesenko, Yana Novikova, Rosa Babiy, Alexander Dsiadevich, Yaroslav Biletskiy, Ivan Tishko, Alexandr Osadčij
Naše hodnotenie
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!