Osamelosť, prázdnota, beznádej... Aj to prežívali postavy Jitky Rudolfovej v Zúfalcoch (2009), ktorí boli jej prvým celovečerným filmovým debutom. V prípade Rozkoše zostáva citové rozpoloženie postáv veľmi podobné, opäť cítime zúfalstvo a zmarené sny. Čo sa však zmenilo je žáner a cieľová skupina, ktorú sa snaží film osloviť. Zmena k lepšiemu? Rozhodne.
Tentokrát nejde o žiadnu komediálnu záležitosť na pozadí drámy, ako tomu tak bolo v prípade už spomínaných Zúfalcov. V tmavej kinosále sa divák bezpochyby častejšie pristihne pri hlbších úvahách o živote, prítomnosti, každodenných sebaklamoch, ako pri bezstarostnom usmievaní sa či nebodaj pri smiechu. Scenáristka i režisérka v jednom počas štvorročnej prestávky prešla viditeľným vývojom, čo sa týka jednak písanej, ako aj filmovej reči. Prostredníctvom tridsiatničky Mileny (Jana Plodková), jej priateľa „s výhodami“ Vladimíra (Martin Myšička), či svojského umelca Hynka (Ján Budař) rozohráva hru plnú očakávania, umierajúcich nádejí i neustálych strát a nálezov chuti do života. Hru, ktorá sa volá život.
Ani úspešná kariéra filmovej strihačky Milene nezaručí bezstarostný život a pokoj v duši. Život a práca v sfére umenia alebo s umením so sebou zväčša prináša hlbšie a filozofickejšie konverzácie, či už na úrovni dialógu s priateľmi, kolegami, alebo v podobe vnútorných monológov. Ani režisérka pri písaní scenára rozhodne nešetrila myšlienkami, ktoré rozoberajú vzťahy a životy na molekuly. Pomocou vlastných, prípadne vypožičaných myšlienok (inšpirácia Baudrillardom je zjavná už pred explicitným priznaním citácií) prostredníctvom postáv chrlí na diváka jednu múdrosť za druhou, často až v nestráviteľnej miere. Silné vety, skrývajúce v sebe komplikovanú pravdu, za ktoré autorka určite citácie považovala, totiž potrebujú doznieť nielen na plátne, ale aj v hlave pozorovateľa. Ľahko sa môže stať, že pri prvej návšteve kina môžete po skončení filmu odchádzať s plnou hlavou úvah, ktoré sa však zlievajú do jednej a vytvárajú tak neanalyzovateľný chaos. Na druhej strane, bohužiaľ nie je zvykom, aby sa český film posledných rokov obišiel bez viet, ktoré mi často vyslovene trhajú uši. Rozkoši sa v tomto smere podarilo takmer nemožné, mnohému vďačí aj civilnému výkonu hercov, prenášajúcich vety uveriteľným spôsobom.
Nie je to však len scenár, ktorý z diela robí záležitosť určenú skôr pre náročnejšieho diváka so skúsenosťami. Kamera Ferdinanda Mazureka často vytvára kompozície lahodiace oku. Väčšinu času dodáva obrazu jemne šedý nádych, inokedy viackrát ladí scény do farby zelenej, jej nápadnosťou chce snáď poukázať na neúprimnosť a skryté tajomstvá v životoch protagonistov (odkaz na zelené trikové plátno). Nevšedné pohľady kamery spolu s textovými prvkami, vďaka ktorým má divák prehľad o obsahu textových správ zasielaných medzi Milenou a Vladimírom, vytvárajú osviežujúcu a atraktívnu vizuálnu stránku. Spojením všetkých prvkov mizanscény, kamery i scenára nám vznikne film, z ktorého možno cítiť prvky artového diela.
Mileninaposadnutosť mužom, ktorého lásku si z valnej časti skonštruovala v hlave, Hynkova strata životných cieľov, jeho životná stagnácia, alebo režisérova (Jaroslav Plesl) neustála snaha byť úspešným aj za cenu vzdania sa vlastných ideálov, vykresľujú divákovi svet Rozkoše blízkym, známym a uveriteľným spôsobom. Snáď len šokujúca udalosť v závere filmu môže pôsobiť čisto na efekt. Možno ju však chápať i ako metaforu, jednu z mnohých, s ktorými sa počas filmu pracuje. Režisérka hrá hru s divákovým očakávaním takmer neustále, pričom prepína z doslovnosti na obraznosť a náznaky, či už prostredníctvom reklám, malieb na stenách a pod.
Jitka Rudolfovása tentokrát pokúsila o umelecký film, ktorý je v súčasnosti v českom prostredí zastúpený len ojedinele. Osudy životom unavených (zväčša) tridsiatnikov už na prvý dojem neprináša veľa radosti, no v spojení s výborne zvládnutou kamerou, logickým, no občas zbytočne obsažným scenárom a prirodzene pôsobiacimi hereckými výkonmi, predstavujú nevšedný filmový zážitok, ktorý si zaslúži pozornosť.
Informácie o filme
Réžia: Jitka Rudolfová
Scénar: Jitka Rudolfová
Kamera: Ferdinand Mazurek
Hudba: Filip Míšek
Obsadenie: Jana Plodková, Martin Myšička, Jaroslav Plesl, Jan Budař, Tereza Voříšková, Daniel Krejčík, Martin Pechlát, Václav Neužil ml., Karel Zima, Jana Andresíková, Lenka Krobotová, Karel Hynek, Jakub Žáček, Tomáš Jeřábek, Andrej Polák, Štepánka Fingerhutová, Monika Moravčíková, Žaneta Filípkova, Lenka Zogatová, Jan Foukal, Ondřej Bauer
Naše hodnotenie
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Informácie o autorovi
Ďalšie články od tohto autora
- EMMAncipovaná krása (Kráska a zviera, 2017) 18. mar 2017
- Deväť dní vo filmovom raji 27. aug 2016
- PROFIL: Roy Andersson 18. dec 2015
- Profil: Paolo Sorrentino 08. dec 2015
- Keď nepriletí bocian 28. okt 2015