Ostře sledované vlaky, Skřivánci na niti, Postřižiny či Vesničko má středisková. Je len málo českých či slovenských divákov, ktorým je tvorba Jiřího Menzela úplne neznáma. Po siedmich rokoch od uvedenia svojho posledného filmu opäť ponúka možnosť pohodlne sa usadiť do kinosály a vychutnať návrat veľkého mena späť do vôd českej kinematografie. Alebo je všetko inak a comeback sa nekoná?
Operný režisér Vítek (Jan Hartl) je typický donšajn. Len málokedy sa stane, že sa prebudí dve rána po sebe pri rovnakej žene. Jeho milenky však majú niečo, čo ich spája. Každá je sopranistka obdarená silným hlasom, ktorý sa musí samozrejme počas pohlavného styku dostatočne predviesť. Všetky majú taktiež vo zvyku otvárať zubnú pastu výlučne zubami. Vítek sa rozhodol priviesť na dosky známu operu Don Giovanni a pri tejto príležitosti si dovolil na návštevu pozvať legendu operného spevu Jakuba (Martin Huba), ktorého má v pláne obsadiť ako hlavnú hviezdu do jednej z rolí. Do príbehu sa vkráda i staršia učiteľka spevu Markétka (Libuše Šafránková), ktorá už, ako sa neskôr ukáže, v minulosti do styku s donšajnom Jakubom prišla. A na to, ako dopadne stretnutie po rokoch na pozadí nácviku opery, sa nám film pokúša dať odpoveď.
Na úvod je potrebné ujasniť si pár faktov. Napriek tomu, že Vítek pripravuje premiéru Dona Giovanniho, nemá rád operu. Markétka, hoci učí deti spev, ju taktiež nemá práve v láske. Operní speváci, s ktorými Vítek pracuje, nevenujú svojej práci všetok čas, ani srdce. V snímku Jiřího Menzela toto vznešené umenie síce pôsobí ako ústredné, počas filmu je však viackrát napádané, ponižované a zosmiešňované. Hoci hlavní protagonisti hrajú a spievajú s plným nasadením, emócie do tejto činnosti vnáša až najnovšia členka operného zoskupenia, ktorá prichádza až v priebehu skúšok a nikto jej spočiatku nedôveruje. Je nutné podotknúť, že nástup mladej „rebelky“, aspoň v mojich očiach, pôsobí ako vrcholná scéna filmu. To však pre film ako celok rozhodne neveští nič dobré, keďže je pre hlavný dej a posolstvo takmer nepodstatná.
Samopašná komédia. To je žáner, ktorým sa Donšajni hrdo prezentujú. Vtipnosť sa dielo často snaží dosiahnuť prvkami, ktoré sa vzďaľujú, či dokonca absolútne nesúvisia s dejovou líniou. Pôsobia akoby boli do filmu dosadené čisto náhodne, len z jediného dôvodu - aby tam proste boli. Tieto scény mali pravdepodobne skutočne slúžiť na pobavenie diváka, darí sa im to však len veľmi nepravidelne a väčšinu času pôsobia zbytočne. Namiesto toho, aby film niekam posúvali, činia presný opak. Uberajú mu na kvalite a zbytočne rozširujú stopáž.
Svet Donšajnov má pomerne jednoduché pravidlá a je vystavaný na genderových stereotypoch. Muž- umelec, je zákonite sukničkár a žiadna žena nie je schopná odolať jeho charizme. Okrem toho je každá z dám zjavne schopná vďaka vidine kariérneho rastu súložiť takmer s každým. Feministická kritika by s najväčšou pravdepodobnosťou film už po pár minútach odsúdila, no s posunutými hodnotami v Donšajnoch by mal problém asi každý. Zvlášť pokiaľ postavy súložou získavajú benefity, o ktoré vlastne ani príliš nestoja. Cudzoložstvo bohužiaľ nie je jediný prípad, keď postavy konajú bez zjavnej motivácie.
Jakub je starší muž a vyšší vek so sebou prináša aj množstvo zdravotných problémov. Zaujímavé je, že sa tieto ťažkosti prejavujú len v dobe, keď stojí na pódiu. Mimo skúšok pôsobí ako vitálna osoba plná života, ktorá nepohrdne dobrým vínom, ani peknou ženou. Na rozdiel od Vítka a Jakuba, ktorí sú do značnej miery postavami jednoliatymi a predvídateľnými, sa nám snaží psyché učiteľky Markétky ponúknuť o niečo väčšiu hĺbku. Dobrosrdečná staršia dáma, ktorá sa vždy zamotá do spleti udalostí, ktoré z nej spravia výtržníčku, vždy zo všetkého bez problémov vyviazne.. Tak ako každá správna žena zo sveta Donšajnov, aj ona trpí slabosťou pre umelecky založených mužov. Spomínaná minulosť s Jakubom a potlačovaný hnev sa však ako mávnutím čarovného prútika vyriešia jednou fackou a bozkom. A pokoj v duši môže byť nastolený. V tomto prípade je úplne zbytočné klásť si otázku ohľadom uveriteľnosti a prepracovanosti charakterov postáv.
Znalci filmov Jiřího Menzelai v Donšajnoch pravdepodobne postrehnú istú podobnosť s jeho staršími filmami. Opätovne využíva, do istej miery, pretransorformované staršie motívy a prvky. Kvalitatívne však bezpochyby pred ostatnými dielami zaostávajú. Ide o akési ozveny z minulých čias, ktorých návrat bohužiaľ nič nenaznačuje. Majstrovsky navodenú ľahkosť, ktorá je príznačná pre Postřižiny, chcel režisér pravdepodobne dosiahnuť aj v príbehu záletníkov z prostredia divadla. Zastal však kdesi v polovici cesty a atmosféra sa z ľahkosti prehupla do ľahostajnosti. Ostře sledované vlakyzas poeticky vykresľovali pohlavný styk, s ktorým sa v Donšajnoch tak často stretávame. Takmer rituálne pečiatkovanie ženského pozadia v tomto prípade vystriedal už spomínaný operný spev, ktorý však žiadnu poetiku neprináša. Ide o ďalší z detailov nevyvolávajúci žiadne emócie, ani záujem.
Tým, že sa Vítek prihovára priamo divákom, dáva jasne najavo potrebu podeliť sa o svoje myšlienky a názory. Takmer v závere filmu sa táto potreba sebavyjadrenia mení na osobnú spoveď, ktorá odhaľuje neduhy pracovníka v sfére umenia. Z jeho monológu pochopíme, že režiséri ako je on vlastne pracujú bez akéhokoľvek entuziazmu, umenie využívajú len ako ospravedlnenie svojho bohémskeho spôsobu života a je im jedno, ako to s nimi dopadne. Zrušia operu? Tak nech zrušia, koniec koncov skúšky sú zbytočná záťaž a pitie vína, polihovanie v posteli, či občasná masturbácia vyplnia voľný čas príjemnejšie. Všetci umelci sú proste darmožráči, ktorým ide len o vlastnú spokojnosť. Divák je pritom druhoradý, ak vôbec hrá v motivácii umelcov nejakú úlohu. Aspoň teda vo svete Donšajnov tieto zákonitosti platia. Viem si však celkom živo predstaviť, ako si divák v kine spraví takýto obraz o všetkých tvorcoch umenia aj v reálnom živote. Preto na mňa myšlienka podporujúca promiskuitu a názor, že umenie je v podstate zbytočné, pôsobí skôr negatívne. V neposlednom rade však verím, že spoveď Vítka nemala byť skrytou spoveďou Menzela. Sedemročná prestávka medzi filmami by sa v opačnom prípade dala pochopiť ako dobrovoľný spánok, z ktorého prebudenie nám chce povedať len toľko, že sa mu spí dobre a chystá sa v tom pokračovať.
V konečnom dôsledku od Donšajnov nemožno očakávať žiadne väčšie očarenie príbehom, stotožnenie sa s postavami, či výbuchy smiechu. Najsvetlejšie úseky filmu tvoria práve zábery zo samotnej opery, keď počúvame spev, ktorý skutočne môžeme nazvať profesionálnym. Pomerne dlhá stopáž je skôr na škodu, množstvo scén je v diele len do počtu. Pri vypnutí analytickej a do hĺbky uvažujúcej časti našich mozgov môžeme aspoň konštatovať, že ide o oddychovú záležitosť, ktorá je „pozerateľná“ a nijak zvlášť neuráža. Občasné pousmiatie sa taktiež nie je vylúčené, škoda len, že Menzel nemyslel na zlaté pravidlo komédii a to, že opakovaný vtip nie je vtipom. Vítkove kríže by mohli rozprávať...
Informácie o filme
Réžia: Jiří Menzel
Scénar: Jiří Menzel
Kamera: Jaromír Šofr
Hudba: Aleš Březina
Obsadenie: Jan Hartl, Libuše Šafránková, Martin Huba, Jiřina Jirásková, Ivana Chýlková, Emma Smetana, Václav Kopta, Eva Josefíková, Václav Jílek, Jiří Hájek, Jiří Plachý ml., Jan Jiráň, Taťána Kuchařová, Gabriela Partyšová, Marie Málková, Jiří Maria Sieber
Naše hodnotenie
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Informácie o autorovi
Ďalšie články od tohto autora
- EMMAncipovaná krása (Kráska a zviera, 2017) 18. mar 2017
- Deväť dní vo filmovom raji 27. aug 2016
- PROFIL: Roy Andersson 18. dec 2015
- Profil: Paolo Sorrentino 08. dec 2015
- Keď nepriletí bocian 28. okt 2015