Keďže v Hollywoode radi robia všetko dvojmo (napr. Armageddon a Drvivý dopad, oba 1998), práve sa kinami prevalil už druhý tohtoročný film o teroristickom útoku na Biely dom. Nezhodujú sa však len rovnakým námetom. Nabite guľomety, pristávame v Amerike!
Roland Emmerich točí jeden patriotický výplach za druhým a nie je tomu inak ani v tomto prípade. Ale netreba byť geniálny, aby ste na to prišli, samotný názov filmu takmer všetko prezrádza. Banda teroristov, z akýchkoľvek už príčin, napadne a obsadí symbol Ameriky – Biely dom.
Okej, máme tu... povedzme "zaujímavú" zápletku (ak odhliadneme od tohtoročného Pádu Bieleho domu, všakže?). Aké sú ďalšie ingrediencie typického blockbusteru á la Emmerich? Nepravdepodobný hrdina, neustále nedoceňovaný, z radov pracujúcej triedy? Áno. Za dve hrste vtipných hlášok? Aj to tu máme. Komická postavička? Samozrejme. Mega veľa deštrukcie a explózií? No jasné! A prehnaný patriotizmus, až vám je z toho na vracanie? Veď je to predsa Emmerich!
Zaujímavé, že tie najpatetickejšie patriotické filmy v Spojených štátoch točí práve Nemec. Komu sa zdá meno povedomé, ale nevie si ho spojiť s konkrétnymi filmami, len pripomeniem časť jeho tvorby: Univerzálny vojak (1992), Deň nezávislosti (1996), Deň potom (2004), 2012 (2009).
Od White House Down čakajte scenár po lobotómii, príbeh originálny ako babkine papuče, veľmi veľa explózií a ešte viac streľby. Do toho primiešame nesmierne cool prezidenta v podaní Jamieho Foxxa a Channinga Tatuma v úlohe nedoceneného otca, ktorý zachraňuje situáciu, a okrem toho ešte veľa šťastných "náhod" a záchran na poslednú chvíľu.
Oproti Pádu Bieleho domu sa Emmerich aspoň nepúšťal do politických konšpiračných teórií, pritiahnutých za vlasy a držal sa pri zemi s jednoduchou myšlienkou mierumilovného prezidenta a zlých zbrojárskych korporácií. Aj nám v konečnom dôsledku naservíroval zase len poriadnu blbosť, ale funguje to aspoň ako akčný film. Snaha okoreniť celú zmes trochou trileru akosi nefunguje.
Ale ani v rámci svojho žánru neuvidíte vlastne nič nové. Teroristi majú navrch a len sa s Johnom Caleom (Tatum) striedajú v tom, kto koho kedy drží za gule. Našťastie, keď sa rozdával rozum, asi nestáli v správnej fronte a tak si svoju situáciu často sami podpokávajú.
Zdá sa vám meno John Cale povedomé? Vetríte správne. White House Down masívne kopíruje Smrtonosnú pascu (1988) a Johna McClanea, veď Cale dokonca nosí rovnaké biele tielko a jeho parťák je černoch! Podobná "one man army" však bola aj v Páde Bieleho domu, len tam sa zase pokúšal legendárnu Willisovu postavu zreprodukovať Gerard Butler.
Ak sa zameriate na digitálne efekty, spozorujete, že ich už tradične vyplytvali na deštrukciu. Možno však tento rok mali menší rozpočet, lebo explózie vyzerajú niekedy až podozrivo lacno. Zvukový mix nenadchne, ale ani neurazí, narozdiel od hudby, ktorá znie ako zo zlatých čias Humphreyho Bogarta. Chvalabohu, že kvôli neustálej streľbe a výbuchom ste od hudby po väčšinu filmu oprostení.
Ak od poctivého akčného filmu čakáte aj kopu súbojov na päste, ste na nesprávnej adrese. Aj tých pár málo bitiek, čo sa vo filme objaví, tvorcovia prestrihali tak, že z nich vlastne nemáte žiadny pôžitok. Prestrihať radšej mohli celkovú stopáž, lebo vyše dve hodiny sú pre tento film jednoducho priveľa.
Výsledkom nie je šťavnatý guláš, ale akási nedovarená zmeska ambícií, z ktorej sa nakoniec podarilo ako-tak uťapkať relatívne solídny akčný film. Občas síce na povrch prerazí chuť trileru, ale na to má film príliš stupídny scenár aj zápletku. Aspoň že Channing Tatum a Jamie Foxx k sebe celkom dobre pasujú a občas niektorá z ich hlášok zabaví. White House Down má relatívne málo čo ponúknuť aj pri prvom zhliadnutí, ale určite bude o pár rokov v nekonečných reprízach v telke pekne vypĺňať bezmyšlienkovité prestávky medzi reklamami.
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!