Menej je niekedy viac (Tiesňová linka, 2013)

Nová žánrovka s oscarovou Halle Berry divákom umožňuje nahliadnuť do zákulisia psychicky často veľmi náročnej práce operátorov 911-tky. A zážitok je to skutočne nervydrásajúci.

Bežný pracovný deň, energické Los Angeles sa hemží ľuďmi a problémami. A práve preto sadá aj Jordan (Halle Berry), podobne ako každý deň do svojho kresla v ústredni tiesňovej linky 911 (obdoba slovenskej 112) a prijíma svoj prvý dnešný hovor. Skúsená profesionálka rieši telefonáty s chladnou hlavou a robí čo je v jej silách aby volajúcim pomohla, no stačí chvíľka nepozornosti a vďaka jej fatálnemu pochybeniu vyhasne mladý ľudský život. Hoci si osoba na Jordaninej pozícii musí držať odstup, nepopierateľná vina je aj na ňu príliš veľké sústo. Dokáže sa s týmto prešľapom vyrovnať? Ako dlho budú jej spánok narušovať nočné mory? To sú jedny z prvých otázok, ktoré si divák v kine kladie a vďaka remeselne zvládnutým úvodným minútam filmu naozaj túži poznať odpoveď.

Riešenie prichádza o niekoľko týždňov neskôr. Telefonát unesenej dievčiny volajúcej z kufra auta únoscu Jordan prináša novú šancu. Keď zachráni tento život, jej vina na predchádzajúcom prípade sa síce nezmenší, ponúka však útechu a nádej na lepšie zajtrajšky. Situácia je však komplikovanejšia než sa na prvý pohľad zdá. A to ani na ten prvý nevyzerá práve najlepšie. Telefonát sa nedá lokalizovať, obeť leží v kufri, neschopná popísať prostredie, auto je ukradnuté a šofér neznámy. Či sa podarí dievča zachrániť, závisí rovnako ako na Jordan aj na nej samotnej. Hra na zapálenú mačku a násilnícku myš sa môže začať.

Je ťažké zachovať si počas premietania filmu chladnú hlavu a naplno sa neponoriť do napínavej naháňačky sadistického únoscu. A práve v týchto okamihoch spočíva kúzlo kinematografie - v prítmí sály sa rozplynie reálny svet a iný, v tejto chvíli jediný dôležitý, sa odohráva na plátne. Po formálnej stránke nám Tiesňová linka síce neponúka nič nové, objavné, či nevšedné. Jediné, čo ozvláštňuje zábery je občasné spomalenie násilných scén, ktoré však mne osobne prídu zbytočné a neobohacujúce. Režisér sa nespolieha na výbuchy vizuálnej nápaditosti tak ako Baz Luhrmann v druhej kinonovinke tohto mesiaca Veľký Gatsby. Naopak, to čo robí The Call tak fantasticky pútavým a napínavým je dobre vystavaný príbeh. Režisér Brad Anderson si bol toho pri natáčaní vedomý a so značne obmedzeným rozpočtom vytvoril thriller, ktorý sa na thriller nehrá, ale skutočne ním je. 

Hoci ani svojmu žánru neprináša nič nové, osvedčené postupy používa s ľahkosťou a divák je ochotný podstúpiť aj istú dávku klišé. To sa začína objavovať vo väčšej miere vo vyvrcholení filmu: emancipovaná hrdinka musí samozrejme svoju emancipáciu potvrdiť preskúmaním miesta činu na vlastnú päsť, nehľadiac na skutočnosť. že má priateľa policajta. Hold, sú isté veci ktoré musí žena spraviť sama.     

Film nám o postavách prezrádza len základné informácie potrebné pre rozvoj príbehu. V stopáži 95 minút nás nechce zaťažovať nepotrebnými detailmi z ich životov, s výnimkou postavy únoscu. V jeho prípade sa dozvedáme niečo málo i z osobného života a minulosti, ktorá ho motivovala k násilným činom. História vraha nás mierne zavádza až do hororovej roviny, včas sa však vracia do štandardu zvyšnej časti filmu. Pár tvrdších scén si však vo filme miesto našlo. Minimum informácii z osobného života nám však nezabraňuje emocionálne sa na postavy naviazať, a prežívať stresové situácie spolu s nimi. Výrazne nám k tomu dopomáha kamera, ktorá sa vo väčšine záberov zameriava práve na tváre postáv, z ktorých sršia emócie. Je pravda, že Halle Berry nezískala Oscara za svoj herecký talent nadarmo a z „malej miss sunshine“ tiež vyrástla schopná mladá dáma.  V úlohe násilníka sa zablysol Michael Eklund, ktorý taktiež predviedol presvedčivý výkon. Varovanie pre slabšie povahy: jeho drkot zubov vás celkom reálne môže pár nocí strašiť v snoch. 

Čaro Tiesňovej linky, ako som už spomínal, stojí na výstavbe príbehu. Pútavá hra na naháňačku medzi Jordan a vrahom ponúka množstvo napínavých chvíľ, pri ktorých zabudnete na to, že sedíte v kine a okolo vás diváci prežúvajú popcorn. Režisér vás nechá na pár minút vydýchnuť, ale len preto, aby vás o chvíľu opäť vtiahol do ešte pútavejšej akcie. Slušné herecké výkony, tradičná žánrovo konvenčná kvalita a množstvo napätia. Nič objavné sa nekoná, no menej je niekedy viac. Tiesňová linka síce kráča po vyšliapanej cestičke žánrového filmu, no nesie sa hrdo a so vztýčenou hlavou.

Informácie o autorovi

Matúš Slamka Redaktor

Milovník rôznorodého umenia, od komixov po romány od Edgara Allana Poa, od Mozarta po Bjork, od amatérskych divadiel po predstavenia v Národnom divadle, od videoklipov po filmové básne Tarkovského. Vášnivý cinefil, študent filmovej vedy, častý návštevník filmových festivalov, nadšenec všetkého iného, zvláštneho, nového.

Ďalšie články od tohto autora

• EMMAncipovaná krása (Kráska a zviera, 2017) 18. mar 2017
• Deväť dní vo filmovom raji 27. aug 2016
• PROFIL: Roy Andersson 18. dec 2015
• Profil: Paolo Sorrentino 08. dec 2015
• Keď nepriletí bocian 28. okt 2015