Po milom, úsmevnom a v tom najlepšom zmysle slova i infantilnom debute Submarine (2010) sa perspektívny britský režisér Richard Ayoade, spolu s nezmenenou filmárskou zostavou vracia, aby zašiel do hĺbok ľudského vedomia.
Vyššiu spoločnosť, blato a chumáče snehu, o ktorých píše Dostojevskij v rovnomennej novele z roku 1846, sa vo filmovom spracovaní voľne prenášajú do industriálneho, chmúrneho prostredia, ako stvoreného pre stratené existencie. Zahaľuje sa do hmly, tmavých farieb a zlovestnej žltej. Tento chladný vyprázdnený priestor bez jasného časového vymedzenia s rovnakou intenzitou podáva dôkazy o stave spoločnosti, ktorá ho zapĺňa. Pôsobí ako jej zrkadlo, vyskytujúce sa v rôznych formách. Oproti knižnej predlohe zostáva nezmenené i detailné vykreslenie vnútorného sveta hlavného hrdinu ‒bezbranného, ostýchavého a neškodne pôsobiaceho Simona, ktorého hlavné charakterové črty spoznávame už v úvodnej scéne pri jeho ceste do práce. Úplne totiž postačuje umiestniť ho do niekoľkých divných, ba priam absurdných, no trefných situácií. Vyznievajú odľahčene a čo je dôležité, komické prvky vo filme všeobecne pôsobia veľmi nenásilným dojmom. Navyše vôbec neprekážajú melancholickému charakteru, čo je jeden z popredných kladov filmu. Postupom času napokon vždy dobre padne moment, ktorý dostatočne zmierňuje hustú a depresívnu atmosféru.
Simona neobklopuje nič iné, než ľahostajnosť, samota a nezáujem. Jediný príjemnejší pohľad a centrum záujmu pre neho predstavuje kolegyňa z práce, múza menom Hannah. Strach u neho ale valcuje činy, plachosť vyhráva nad túžbami. A to až do momentu, kým do jeho izolovaného života akoby omylom nevtrhne jeho pravý opak a dvojník zároveň. James ‒príčina i následok Simonovej značnej apatie. Ľady sa zrazu hýbu, nejasne definované dobro a zlo stupňujú celkový zmätok, emócie stále viac presakujú na povrch, a z pokrivenej reality sa postupne vynárajú viaczmyselné náznaky prevratu.
Tento skrz-naskrz pravdivý príbeh je však nemenej zaujímavý aj po formálnej stránke. Svojou hravosťou podporuje a rozvíja obsah, pričom práve forma sa vo výraznej miere stará o originálny filmový zážitok. Richard Ayoade v tomto ohľade nadväzuje na svoju prvotinu a aj naďalej kráča po progresívnych chodníčkoch. Buduje si osobitú tvár a nebojí sa svojho vlastného a jedinečného estetického cítenia. Okrem už spomenutej prísne štylizovanej farebnosti sa totiž v snímke naskytajú aj ďalšie zaujímavé riešenia. Kamera je podmanivá a kde-tu na seba aj nápadne upozorní. Pre príklad možno uviesť scénu, kedy Simon kráča chodbou, až sa nakoniec zastavuje pri dverách svojho bytu. Pohyb kamery, ktorá ho sníma spredu v polodetaile, je teda motivovaný jeho pohybom. No v momente, kedy Simon zastavuje, si kamera pokračuje aj naďalej vo svojej jazde. Ešte je tu prítomná hra tieňa so svetlom, či svetla s tieňom. Vyčnieva i zvuková zložka a to najmä trúfalé zaobchádzanie s ruchmi. Často sú zobrazované tak, ako ich vníma sám hlavný hrdina, teda veľmi subjektívne. Z pozadia náhle vystupujú do popredia a obmedzujú sa na tie, ktoré v našom hrdinovi rezonujú najviac.
Okrem niektorých filmových tvorcov z predošlej snímky Submarine, sa do režisérskej spolupráce vracajú aj mnohí herci, ktorí sa predstavia vo vedľajších rolách filmu. Novú tvár tak v osvedčenej zostave predstavuje Jesse Eisenberg, uznávaný najmä vďaka filmu Davida Finchera Sociálna sieť (2010), ktorý si tu veľmi zdarne odskúšal svoju prvú dvojrolu. Ďalej môžeme vidieť Miu Wasikowsku, známu vďaka hlavnej úlohe z filmu Alica v krajine zázrakov (2010) od Tima Burtona. Obaja, no nielen oni, výrazne pomáhajú divákovi zaryť sa už od začiatku hlboko do sveta filmu, a svojimi oddanými výkonmi pozdvihujú úroveň diela ešte o kus vyššie.
Ako však už z napísaného vyplýva nejde o film, ktorý dokáže svojou témou a vizuálnym stvárnením sadnúť každému, preto môže pre niektorých divákov predstavovať problém. Film totižto vzdoruje obvyklej komercii i jednoduchému zaraďovaniu do určitého žánru, čo je ale z iného uhla pohľadu vlastne znovu klad.
Suma summarum, film Dvojník je plný rôznorodých prvkov, ktoré nekopú len sami za seba a ani medzi sebou nezápasia. Práve naopak, sú v ňom skrotené tak, že film dokážu v početných smeroch podporovať a zároveň ozvláštňovať, vytvárajúc nezameniteľnú atmosféru. Navyše tu nájdeme plno zaujímavých slovných výmen, otvorenosť viacerým interpretáciám a záverečná skladba The Sun od Shin Joong Hyun / Kim Jung Mi posúva hranice až niekde do transcendentálna. V krátkosti robí Dvojník jednoducho všetko potrebné pre to, aby hlava diváka nezostala ani náhodou chladná.
Informácie o filme
Réžia: Richard Ayoade
Scénar: Richard Ayoade, Avi Korine
Kamera: Erik Wilson
Hudba: Andrew Hewitt
Obsadenie: Mia Wasikowska, Jesse Eisenberg, Noah Taylor, Wallace Shawn, James Fox, Cathy Moriarty, Yasmin Paige, Phyllis Somerville, Rade Šerbedžija, Tim Key
Naše hodnotenie
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Informácie o autorovi
