08. jún2015

Vitajte vo svete bez mužov! (Motýle, 2014)

08. 06. 2015Monika MahútováKino Komentáre

Za posledných pár rokov sa medzi filmármi stalo akýmsi trendom zachytávanie života homosexuálnych párov. Obrovskú diskusiu rozpútal hlavne kontrovezný Kechicheho La vie d´Adele, či takmer všetky snímky mladého Xaviera Dolana. Ešte horúcejším trendom sa však v tomto období stáva sex a jeho násilné podoby. Každému je známe pseudo Eriky Leonard - E L James, autorky románového knižného bestselleru o päťdesiatich odtieňoch čohokoľvek, ktorú v tejto súvislosti nejde opomenúť. Motýle žijú maximálne jedno leto. Aspoň sa tak hovorí. Ako dlho sa ale pri živote udrží snímka s rovnomenným názvom je otázkou, hoci spojenie lesbického vzťahu dvoch zrelých žien a pohrávanie si so sado-masochizmom, predpovedá Motýľom pestrú budúcnosť. Veď kto by si na takéto "kombo" nezašiel do kina aspoň zo zvedavosti?

Pôvodom britský režisér dnes pôsobiaci v Maďarsku, Peter Strickland natočil doposiaľ tri dlhometrážne a niekoľko krátkometrážnych snímok. V roku 2009 debutoval filmom Katalin Varga, ktorého produkcia mu trvala približne štyri roky. Toto dielo malo premiéru na nemeckom festivale Berlinale, na ktorom bolo ocenené za umeleckú výnimočnosť a na Kodanskom filmovom festivale získalo Veľkú cenu. O tri roky neskôr sa Strickland predstavil so psychologickým hororom Berberian Sound Studio a prednedávnom v roku 2014 mal premiéru jeho film The Duke of Burgundy, u nás prvýkrát uvedený pod distribučným názvom Motýle v rámci festivalovej prehliadky festivalu Febiofest.

Už pri vzhliadnutí traileru k tomuto filmu sme vtiahnutí do nezadefinovaného prostredia, v ktorom sa nevyskytuje nijaký muž. Nie je jasné, či zámerom režiséra bolo vytvoriť fiktívny svet bez mužov, v ktorom je ľúbostný vzťah medzi ženami nanajvýš prirodzený a aj spoločnosťou ako takýto vnímaný, alebo ide len o zidealizovanú realitu, ktorá pre dej ,,nepodstatné prvky " jednoducho popiera. Sme lákaní príbehom Cynthie ( Sidse Babett Knudsen) - zberateľky motýľov a spočiatku nevinne pôsobiacej Evelyn ( Chiara d´Anna), ktoré spolu žijú na starom panstve uprostred hôr, kde sa vzájomne oddávajú milostným hrám. Presnejšie jednej, ktorú s menšími obmenami v scenári obohrávajú deň čo deň. Spoločným menovateľom takto trávených dní je praktizovanie BDSM ( z angl. Bondage and Discipline, Domination and Submission, Sadism and Masochism) Obe hlavné hrdinky okúsia rolu nadradenú i podriadenú - čo sa stáva realitou pri hre, môže byť v skutočnom živote kľudne v opačnom garde. Peter Strickland tieto praktiky podáva veľmi elegantne, čomu napomáha aj výrazne umelecky ladená vizuálna zložka filmu. Zábery sú snímané tak, aby aj ako nerozpohybované fotografie vyvolávali v divákovi zväčša príjemnú, oku lahodiacu impresiu. Avšak autor tu kombinuje viacero štylistických foriem pri kamerovom snímaní, čo vytvára estetickú disharmóniu zachytávaného obrazu a v konečnom dôsledku je tento vizuálny atak na diváka priveľký. Od naznačovanej komixovej grafiky v úvode filmu, ako sprievod k titulkom, cez značné odkazy na impresionizmus, až po oči ťahajúcu farebnú nejednotu po sebe nasledujúcich záberov. Naopak obsahová stránka filmu je so spomínanou formálnou v podstatnej nerovnováhe. Príbeh Evelyn a Cynthie by sa dal (pravdepodobne efektívnejšie) vyrozprávať aj minutáži kratšej o polovicu, keďže dej stavia na opakujúcich sa prvkoch, ktoré sú pridlhé. Jednou z najhorších vecí, čo môže návštevník kina počas premietania urobiť, je neustále sledovať čas a odrátavať minúty do konca filmu. Motýle žiaľ k tomuto aktu podnecujú. Divákovi by mohlo tiež prekážať, že film je približne do polovice rozprávaný plynule a zrozumiteľne, no v druhej polovici nastane zvrat a ponárame sa do sveta plného metafor, ktoré sa, v tom čase už určite unavenému návštevníkovi kina nechce lúštiť. Veľmi pozitívne ale hodnotím zvukovú dramaturgiu a najmä soundtrack, ktorý skomponovalo duo tvorcov Faris Badwan a Rachel Zeffira, pôsobiaci od roku 2011 v kapele Cat´s eyes. Takto zvolený hudobný prvok dodáva filmu akoby bezčasovú a súčasne cyklickú atmosféru.

Tento film možno nie je šálkou kávy, ktorú by ste ponúkli väčšine divákov. Ak sa však rozhodnete zájsť
na Motýle do kina, určite nečakajte nijaké lesbické 50 odtieňov šedej, ako sľubujú vo svojich recenziách niektoré slovenské filmové portály. Pripravte sa na eroticky vystavanú drámu s prvkami humoru, prameniaceho zo zdanlivej absurdnosti strojených scén a hlavne na poriadny nálet hmyzu, ktorého trepot krídel vám bude v hlave ešte dlho doznievať.

Naše hodnotenie

Sú filmy, ktoré si zamilujete, sú filmy, ktoré znenávidíte a potom je tu ten sivý nudný priemer. Motýle sú síce pozerateľná záležitosť, no nenazvem tento film inak, než oddychovkou, ktorá v sebe skrýva svoje bezvýznamné viac, po ktorom pátrať, je málo komu po chuti.